Absolútnym hitom európskeho trhu je megaprojekt veľkoryso zostavenej série dvadsiatich štyroch diskov pod názvom Jazz in Paris. I Love Paris, spievajú dodnes džezové speváčky v evergreene Cola Portera, jedného z Američanov, ktorých toto mesto očarilo. Nijaké iné európske mesto k sebe totiž v dvadsiatom storočí nepriťahovalo Američanov tak veľmi ako Paríž.
Hneď po prvej svetovej vojne sa vo Francúzsku usídlila obrovská skupina amerických expatriotov, ktorých viedol Ernest Hemingway a Francis Scott Fitzgerald. Parížske hotely a kluby im ponúkali nové prostredie. A to isté prostredie hneď nato otvorilo svoju náruč aj džezovým hudobníkom.
O slovo sa prihlásili speváci a speváčky, ktorí vyšli rovno z kvasu existencialistických tendencií a prestali reflektovať na konvencie diktované tradíciou. Z pivníc vo štvrti Saint-Germain-des-Prés sa vynorili hudobníci, ktorých vítalo obecenstvo, čo na európsky spôsob prijímalo ich hudbu nie ako šoubiznis, ale ako nový druh avantgardného umenia. Pre niektorých z nich boli parížske vystúpenia začiatkom medzinárodnej kariéry. Iní - aj keď o niekoľko dekád neskôr - nasledovali vzor amerických literátov a vo Francúzsku sa na dlhý čas či navždy usadili. A pritom tu, pochopiteľne, aj nahrávali - či už s vlastnými skupinami, alebo s francúzskymi partnermi.
Americká časť francúzskej série sa začína dvoma diskami z koncertov Louisa Armstronga a pokračuje klasikmi džezovej tradície: klarinetistami Sidneym Bechetom a Albertom Nicholasom, swingovými hviezdami (Earl Hines, Lionel Hampton, Buck Clayton, Bill Coleman či Mary Lou Williamsová) a bluesmanmi ako Memphis Slim a Willie Dixon. Cez bopperov (Dizzy Gillespie, Don Byas, Kenny Clarke) sa dostáva k ďalším generáciám, zastúpeným Artom Blakeym, Chetom Bakerom či Zootom Simsom. Oscarovi Petersonovi sú venované dva albumy vynikajúcich medzinárodných zoskupení so Stéphanom Grappellim, s Nielsom-Henningom Orstedom Pedersenom a Kennym Clarkom.
Výber je, pochopiteľne, ohraničený nahrávkami, ktoré patrili do katalógu Verve, takže tu chýba napríklad práve pre Paríž taká typická hudba Milesa Davisa z filmu Výťah na popravisko. Ale Paríž sa už od tridsiatych rokov stal prvým zdrojom, ktorý sa pokúsil zmocniť džezovej inšpirácie po svojom - európskym spôsobom. Táto časť sa začína legendárnym kvintetom francúzskeho Hot clubu s cigánskym gitaristom Djangom Reinhardtom a famóznym huslistom Grappellim - prvá lastovička svojského európskeho džezu z tridsiatych rokov. Štyri albumy naznačia, prečo boli európski poslucháči vtedy týmto súborom takí fascinovaní. V ďalších dekádach nasledujú Jean-Luc Ponty a pianisti, ktorí spájali džez s európskou klasikou: Bernard Peiffer, Claude Bolling, Michel Legrand, organista Eddy Louiss či modernista Barney Wilen.
Séria sa končí sedemdesiatymi rokmi: to ďalšie už je zrejme podľa editorov súčasnosť, ktorá pre antológiu nedozrela.
EDWIN GRASSMEIER
(Autor je redaktor DPA)
