Každá nová kniha Vladimira Nabokova sľubuje mimoriadny zážitok. Pre kritika i pre čitateľa je ale prekvapením majstrovská úroveň raných poviedok autora, ktorý až do druhej polovice päťdesiatych rokov zostával pomerne neznámym a svetovo sa preslávil až škandálnym románom Lolita. Práve v týchto raných poviedkach sú obsiahnuté všetky základné témy Nabokova: Rusko a emigrácia, láska a smrť. Avšak v žiadnom prípade nie v melancholicko-sentimentálnom podaní, takom typickom pre ruských prozaikov v emigrácii, ale v originálnom, surovom, drsnom videní reality úsporným štýlom, založeným na napovedaniach a skratkách. V týchto poviedkach máme možnosť poznať takmer „kompletného“ Nabokova, skvelého štylistu a literárneho majstra, ale aj skrytú, odvrátenú tvár autora, ktorý bol ako človek určite veľmi nepríjemný, sarkasticky útočný na všetky strany. A práve tohto zlomyseľného Nabokova, ktorý bol príliš prísne označovaný za nihilistu a cynika, objavíme aj v tejto knižke: poviedka Vasilij Šiškov môže byť priamo demonštratívnou ukážkou. Nabokov ju napísal roku 1939 ako súčasť „nevinného žartu“, ktorý vyviedol svojmu najprísnejšiemu, v emigrácii žijúcemu ruskému kritikovi Jurijovi Adamovičovi. Ten sa voči autorovi knihy Hovoríme po rusky previnil kritikami, v ktorých dával zreteľne najavo, že neuznáva Nabokova ako spisovateľa a básnika. Nabokov si teda sadol, napísal báseň a zverejnil ju pod pseudonymom Vasilij Šiškov. Kritik Adamovič sa na túto lesť chytil. Napísal nadšenú kritiku: „Konečne sa medzi nami narodil veľký básnik.“ Zdalo by sa, že básnikov triumf bol dokonalý. Ale nebol: Nabokov v poznámke k tejto poviedke ešte po tridsiatich rokoch pridáva charakteristiku kritika: „Mal naozaj iba dve vášne: ruskú poéziu a francúzskych námorníkov.“ Vidíme, že geniálnemu spisovateľovi a aristokratovi neboli cudzie ani také vášne a nenávisti, s akými sa stretávame u ľudí úplne tuctových a fádnych.
Nabokovova kontroverzná osobnosť predovšetkým vyniká tam, kde sa búra stereotypný obraz ruského spisovateľa ako hľadača (či popierača) Boha, metafyzického mysliteľa a vizionára, meditujúceho o spravodlivom poriadku sveta. Týmto témam sa autor vždy elegantne vyhýbal. Nemenej elegantne a ironicky si dokázal poradiť aj s témami a módami (freudizmus, špiritizmus), ktoré bujneli vo vtedajších emigrantských literárnych salónoch a intelektuálskych kruhoch. Nabokovova odpoveď na najvznešenejšie otázky duchovné a najaktuálnejšie témy politické je čisto literárna. Ušľachtilé ideály a mystické problémy necháva na hrdinov svojich poviedok, nech sa oni nimi trápia vo svojich neobyčajne krátkych a trápne banálnych životoch, ukončovaných spravidla samovraždami, nehodami a chorobami. Nabokov akoby hovoril, že ľudský osud pozostáva zo samých omylov a je úplne slepý. Nemá nič spoločné so vznešenosťou a s noblesou a je skôr absurdný než tragický. A to, čo hovorí spisovateľ o svojej poviedke Úžas („predbieha najmenej o dvanásť rokov Sartrov Hnus, s ktorým má niekoľko spoločných čŕt a myšlienku, nie však fatálne nedostatky románu“), dalo by sa povedať aj o ďalších prácach Nabokova. JIŘÍ OLIČ
(Autor je básnik a výtvarný kritik)
