O zahraničnom kapitále sa na Slovensku veľa hovorí. Dostal sa do roly lochnesskej príšery, ktorú tiež nik nevidel, ale skoro všetci sa jej boja. Predstava strachu má celkom jednoduchý scenár: zahraničný kapitalista príde, povyberá hrozienka, zatvorí fabriky a s tučným ziskom odíde. Ale to slovenskí priemyselníci nechcú. Nieže by vedeli, ako sa dostať z problémov, ale principiálne sa držia národno-štátnych záujmov, sformulovaných do floskule o rodinných šperkoch. Chlapík v roztrhaných gatiach so zlatou reťazou na krku a briliantovým prsteňom na ruke pôsobí prinajmenšom bizarne.
Slovensko má niekoľko podnikov, o ktorých nielen národniari hovoria ako o poklade. Ochrana vzácnych statkov sa uskutočňovala v posledných rokoch v réžii vytvárania domácej kapitálovotvornej vrstvy. Vytvorila sa však vrstva dlhotvorná, ktorá si teraz nevie rady a celkom rada by prijala pomoc aj spoza hraníc, lebo zo všetkého najmenej sa jej chce schudobnieť.
Privatizácia neprivatizovateľných strategických podnikov pomohla k majetku len niekoľkým vyvoleným. Za lacný peniaz získali napríklad VSŽ i Slovnaft. Robili ramená a narobili dlhy. Ukázalo sa, že podnikateľské plány postavené na národnosti vlastníka sú len bezcennou škrupinou. Kapitál národnosť nemá, zato dokáže dať ľuďom nielen zamestnanie, ale aj prácu. Vstup kapitálu do podniku, ktorý je pred bankrotom, vyzerá inak ako do podniku fungujúceho. Smutnosmiešne je však najmä to, že pôvodcovia krachu neschudobnejú, ba skôr zasa dobre zarobia a ešte sa aj budú oháňať vlastníckymi právami. Veď sú vlastenci. Ich starosti robia vrásky bankám. Aj na Slovensku platí, že tisíckorunová pôžička ťaží dlžníka. Keď kapitálovotvorný hrdina nevráti 100 milónov, problém má banka.
VSŽ a Slovnaft sa napokon zrejme ocitnú v rukách zahraničných investorov. Pravda, ak ich niekto vôbec bude chcieť. Vlastenectvo dostáva príchuť blenu, pretože keby tieto a iné firmy privatizovali rovno podnikatelia spoza hraníc, nemuseli sa zamestnanci obávať o prácu, štát o dane, prezidenti nemuseli vypínať hruď a splietať úvahy o vlastných silách. Čím by boli Bratislavské automobilové závody bez Volkswagenu?
Na hraničných prechodoch nestoja kamióny napchaté peniazmi. Slovensko sa v príleve zahraničného kapitálu dostalo na chvost postkomunistického sveta, keď vlani predstavovali priame investície len okolo 500 mil. amerických dolárov. Do Poľska v rovnakom čase prišlo vyše 5 miliárd, v Česku zaznamenali priame investície za 2,6 mld dolárov.
Zo všetkého najrýchlejšie si však treba pozašívať nohavice, lebo „šupákovi“ nik neuverí, že ponúka brilianty.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor je reportérom týždenníka TREND a biznismagazínu DUEL)
