Mierový dialóg na Strednom východe už niekoľko rokov je a pravdepodobne ešte určitý čas bude stredobodom pozornosti svetovej politiky. Cestou k jeho úspechu nie je iba vyriešenie problému arabsko-izraelských teritoriálnych požiadaviek. Od roku 1991 je mierový dialóg inštitucionalizovaný madridskou konferenciou a po rozpade ZSSR je fakticky v réžii USA a EÚ. V jeho rámci bola dosiahnutá izraelsko-jordánska mierová dohoda a podpísané izraelsko-palestínske dohody o dočasnom režime na okupovaných územiach, známe ako dohody z Osla. Izraelsko-jordánska dohoda sa stala nástrojom stability vzťahov medzi oboma krajinami, avšak diskusie týkajúce sa izraelsko-palestínskych dohôd, dosiahnutia konsenzu o konečnom usporiadaní v pásme Gazy a západného brehu Jordánu, ako aj budúceho štatútu Jeruzalema boli aj naďalej predmetom súbojov medzi izraelskými a palestínskymi predstaviteľmi. Počas vlády bývalého izraelského pemiéra B. Netanjahua sa diskusie stali receptom na zdržiavanie mierových rozhovorov a ochladenie celého procesu. Odmietaním Izraela pokračovať v realizácii dosiahnutých dohôd o dočasnom režime sa zväčšovala nedôvera Palestínčanov v reálny mierový proces. Rástla u nich obava, že rokovania s Izraelom nepovedú k ich oslobodeniu, ale naopak k trvalej podriadenosti. Palestínska otázka negatívne ovplyvňovala aj možnosť naštartovania mierových rozhovorov Izraela so Sýriou a Libanonom. Rovnako myšlienka vytvorenia stredovýchodného spoločného trhu, ktorá vyplynula z regionálnych ekonomických fór, sa chápala v arabských kruhoch ako nástroj na vytvorenie izraelskej ekonomickej dominancie v regióne. Problémy tiež nastali s plnením obsahu memoranda z Wye Plantation, ktoré malo rozbehnúť rozhovory o konečnom usporiadaní izraelsko-palestínskych vzťahov. Navyše medzinárodné spoločenstvo nepodporilo Palestínčanov, keď sa postavilo proti možnosti jednostranného vyhlásenia palestínskeho štátu v máji tohto roku. Naďalej sa tak posilňovala argumentácia proti mierovému procesu, ktorú živili na jednej strane extrémne fundamentalistické islamské skupiny a na druhej strane Netanjahuova pravicová vláda. Tá svojím postojom začala postupne strácať kredit na medzinárodnej politickej scéne vrátane najbližšieho spojenca - USA. Situácia vyvrcholila predčasnými parlamentnými voľbami v Izraeli v máji 1999. Povolebná atmosféra v Izraeli a vyjadrenia nového izraelského premiéra Baraka dávajú nádej na úspešné zavŕšenie mierového procesu. Súčasne však vyvolávajú mnohé otázky, na ktoré dnes neexistujú jednoznačné odpovede. Aký bude konečný štatút Jeruzalema? Budú mať Palestínčania vlastný štát, a aké budú jeho hranice? Bude eventuálny palestínsky štát prvkom stability alebo destabilizujúcim faktorom v regióne? Stiahne Izrael svoje jednotky z južného Libanonu do júna roku 2000? Aký štatút nadobudnú Golanské výšiny? Aká bude podoba mierových dohôd Izraela so Sýriou a s Libanonom? Odpoveď na tieto otázky by malo priniesť obdobie vlády E. Baraka, ktorý má vôľu úspešne zavŕšiť mierový proces a nastoliť na Strednom východe atmosféru mieru a spolupráce. Avšak na oboch stranách pretrvávajú niektoré rozdielne názory na obsah dohovorov a námietky proti niektorým procedurálnym krokom. Navyše v Barakovej vláde je zastúpená religiózna strana Shas, známa odlišnými postojmi k mierovému procesu. Preto aj keď je mierový proces objektívne nezvrátiteľný, otáznou dnes zostáva dĺžka jeho priebehu a hĺbka dosiahnutých dohôd.
PETER HOLÁSEK
(Autor je diplomat, v súčasnosti na stáži v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku)
