Až do konca novembra majú záujemcovia o výtvarné umenie možnosť na prízemí a druhom poschodí Mirbachovho paláca Galérie mesta Bratislavy vidieť retrospektívnu výstavu Milana Paštéku (1931 - 1998). Je poctou výtvarníkovi, ktorého tvorba ostala z dôvodu jeho tragickej smrti nedopovedaná, hoci výnimočnému talentu je akokoľvek dlhý život vždy prikrátky na to, aby dopovedal všetko, čo mu tvorivá energia umožňuje. Pri rozmýšľaní nad uzavretou tvorbou Milana Paštéku nachádzame rôzne umelecké postoje. Na jednej strane dlhoročnú kontinuálnosť významu, na strane druhej rôzne variácie výrazu, poznačené začiatkom deväťdesiatych rokov odklonom od figúry k abstrakcii, ktorá však v rámci celého diela pôsobí integrovane a opodstatnene. Tieto dve možnosti sú v Paštékovom diele polohami, ktoré existujú vďaka svojej bohatosti mimo časový rámec. Začínal koncom 50. rokov ako člen skupiny Mikuláša Galandu, výrazne Galandom a Fullom poznačený, no už začiatkom 60. rokov svojím chápaním tvaru a farby vykazuje známky odklonu, ako od svojich učiteľov, tak od myšlienkovej platformy prvého „Nástupu“. Istú formu adorácie nahrádza fenomén, ktorý ho sprevádza až do konca: človek vo svojej myšlienkovej samote, ako individuálnej, tak globálnej. Izolácia a uzavretosť jeho postáv dramatizujú prítomný dej, irónia naopak zľahčuje, alebo poľudšťuje človeka, ktorý je alfou a omegou väčšiny autorových diel. Prostredie zohráva výraznejšiu úlohu najmä z hľadiska farebnej kompozície, v ignorovaní jeho konkrétnych prvkov a racionálnych optických determinantov je viac než len doplnok deja. Priestor, v tomto prípade kompozičné pozadie, je viac priemetom predstáv než skutočnosti, priemetom existencie vnútri diela, ktorá sa nás dotýka až sprostredkovane, prenesením. Tento samostatný svet obrazu priberá priebežne svoj pendant aj v štruktúre postáv, ktorá je vrstvená svojbytnými farebnými plochami, nositeľmi symbolického a charakterového významu. Lyrická škála farieb je spoločná všetkým dielam, týmto citlivým prejavom nadhľadu sa prepája figuratívna a nefiguratívna časť Paštékovej tvorby. K premene dochádza pozvoľna začiatkom 90. rokov, cez fragmentálne abstrahovanie postavy až k úplnému prikloneniu sa k znaku. Tu rozoznávame dva typické postoje. Jedným je desémantizácia letristického znaku izolovaným skúmaním jeho vnútornej štruktúry vo vzťahu k amorfnému okoliu, aditívne získaný význam sledujeme ako druhý plán. Druhý princíp je presne opačný. Znaku sa pripisuje sémantický význam až v danom konkrétnom prípade, vzniknutý novotvar je zhlukom nečitateľného záznamu, rukopisu, ktorý vie dešifrovať iba autor sám. Odkaz, ktorý nám takto Milan Paštéka zanechal, je veľmi charakteristický. Tichý až mlčanlivý. A práve mlčanlivosť je dôležitým prejavom aristokracie ducha. RICHARD GREGOR

(Autor je výtvarný kritik)