„Že by ma doma konečne uznali?“ opýtal sa s nádejou v hlase spisovateľ, ktorý bol za svoje nekompromisné postoje k spoločenským udalostiam väčším prorokom v zahraničí než v Nemecku. Stánok Grassovho nemeckého vydavateľa z mesta Göttingen Steidl Verlag počas autogramiády laureáta „ceny cien“ len s námahou odolával príbojom čitateľských vášní, ktorých transparencia bola jasná: „Si náš, Günter! Ďakujeme!
Grass si s viditeľnou spokojnosťou potiahol zo svojej obľúbenej fajky a pre SME s očividným dojatím pošepol: „Môže si spisovateľ želať niečo viac?“
Popri zaslúženom domácom ohlase treba spomenúť i kritiku - napríklad pravicových novín Die Welt, podľa ktorých ste svoj zenit prekročili už pred desaťročiami. Navyše len ako autor jedinej vynikajúcej knihy - Plechového bubienka. Komentátor vám vyčítal i časté ostré výpady proti udalostiam v Nemecku, pričom vraj vaše postoje nie sú podložené žiadnymi politickými znalosťami. Je to reakcia na vaše jasne artikulované názory?
„Moje postoje sú, myslím, dostatočne známe. Tie, samozrejme, orientácii periodík typu Die Welt nesedia. To je v poriadku a v demokracii to tak má byť. Rovnako však mám i ja právo na svoj názor. To, či som autorom len jednej dobrej knihy, nech posúdia iní. Ja som spokojný s viacerými.“
Aj s tou poslednou - Moje storočie?
„Áno, tak som si predstavoval vyrovnanie sa so svojím storočím.“
Ako ste sa v ňom cítili?
„Ako doma. Ostatne, nemohol som si vyberať. Tak som naň zareagoval.“
Ako ste spokojný s výsledkom?
„Bola to sizyfovská robota, ale som šťastný.“
Ale príbehy knihy evokujú pocit, že naše storočie bolo v spätnom pohľade plné hrôz.
„Žiaľ, diktát politiky ťažko doľahol na našu dobu. Protichodné ideológie útočili na vyprázdnenú dušu človeka, ktorého vízia bola zbavená moci náboženských prísľubov. Táto medzera musela byť vyplnená. A tak sa začal ohňostroj márnosti a idey začali bezhlavo poletovať vzduchom a narážať na bezbranného ľudského tvora.“
Napriek proklamovanej nedôvere v ideológie i vy ste jednu zachytili - sociálnodemokratickú. Dokonca ste sa stali jej ohnivým propagátorom vo voľbách.
„Priznávam, mám rád sociálny mier a zdalo sa, že Nemecko potrebuje po Kohlovej ére zmenu. Schröderova alternatíva je však tou najhoršou možnou voľbou. Nerozumiem tomu. Celý pozitívny program sa rozpadol ako domček z karát.“
Ako sa v tejto súvislosti pozeráte na Lafontainovu knihu Srdce bije naľavo, v ktorej ostro kritizuje vedúcich ľudí SPD?
„Aj keď pripustím, že niečo z napísaného je možno aj pravdivé, neprijímam tento krok s nadšením. Je to sprosté prepieranie špinavej bielizne na verejnosti, čo nemá nič spoločné s konštruktívnou kritikou. Navyše sa ukazuje, že Lafontain mal každý edičný krok pragmaticky vykalkulovaný.“
Pred týždňom ste však boli vo svojich výrokoch oveľa tvrdší a svojmu bývalému priateľovi ste doslova odkázali: „Drž hubu Oskar, pi červené víno, odcestuj na dovolenku, nájdi si zmysluplnú činnosť!“
„No vidíte, zase ma nepočúva a veľkohubo si chodí po veľtrhoch otravovať ľudí.“
Môže ešte SPD vzkriesiť svoju pozíciu z víťazných volieb alebo sa z nedávnych prehier do krajinských zastupiteľstiev už nespamätá?
„Dúfam, že v hlavách zodpovedných funkcionárov prebieha sebareflexia a na decembrovom zjazde sa ešte čosi napraví.“
Čo vám priniesla Nobelova cena?
„Švédski akademici ma na ňu pripravovali už takmer dvadsať rokov, takže až taký šok to zase nebol. Pravdaže, po vyhlásení boli najvýraznejšími pocitmi predsa len hrdosť a štipka zadosťučinenia. Zároveň však pripomínam, že touto cenou sa moje politické názory nekončia. Je mnoho príkladov, o ktorých treba hovoriť.“
Napríklad?
„Fakt, že v demokratickej kultivovanej krajine sedí vyše 4-tisíc ľudí vo vyhosťovacej väzbe. Sú to ľudia, ktorí nespáchali žiadny zločin, no každý deň musia počítať s tým, že budú odsunutí.“
Ste teda stále svedomím národa?
„Čo je to byť svedomím národa? Znie to veľmi pateticky. Predpokladá to totiž, že sa svedomie niekomu inému odníma a dáva sa spisovateľom, ktorí nemajú žiadnu moc niečo presadiť. Je to nezmysel. Svedomie má každý len to svoje.“
Čo vám hovorí to vaše?
„Žiť tak, aby som svoje činy a slová nemusel raz ľutovať.“
Viete už, ako naložíte s takmer miliónom dolárov - sumou spojenou s udelením Nobelovej ceny?
„Už som o tom rozmýšľal. Určite niečo pôjde na rozvoj nemeckej kultúry a najmä na mladú nemeckú literatúru. Nezabudnem ani na sociálnu oblasť, no a niečo si nechám.“
Hovorí sa, že rozhodnutie švédskej akadémie ste sa dozvedeli, keď ste boli na ceste k svojmu zubárovi. V tej situácii cítiť príchuť bizarnej normálnosti, ktorá akoby bola odkopírovaná z vašich próz.
„Odvtedy som si povedal, že budem chodiť k zubárovi častejšie.“
Vráťme sa ešte ku knihe Moje storočie. V jednom rozhovore ste povedali, že táto kniha nie je román. Má však určitú štylistickú atmosféru i zafarbenie. Nemohla by sa teda čítať ako román so sto kapitolami?
„Nie, za román by som ju rozhodne neoznačil. No z rôznych čiastkových rozprávaní akosi nechtiac vyplynuli isté jednotiace motívy. A možnože tie navádzajú na románové úvahy.“
Z jednotlivých rokov akoby presakovala vaša osobná skúsenosť, no vzápätí je korigovaná až spravodajskou exaktnosťou. Prelínanie žánrov?
„Áno, mám to rád. Autobiografia s príchuťou fikcie premiešaná so spravodajstvom o súčasnosti.“
Môže sa však zvýrazniť i čitateľská neprehľadnosť v množstve tém.
„Moji čitatelia mi rozumejú.“
To im tak dôverujete?
„Veď sa na nich pozrite. Tri dni nič iné nerobím, len podpisujem.“
Nikdy ste nepocítili autorskú depresívnu víziu o strate obecenstva?
„Ojój, a koľkokrát. Viete, aký mám recept na zlé obdobia: sadnem si k stolu a pracujem. Stále to funguje.“
Ku knihe ste vydali prostredníctvom kolekcie akvarelov aj vizuálne dopovedanie svojho storočia. Text bol pre storočné panoptikum priúzky?
„Nebol to môj prvý výtvarný projekt. Tento bol však najrozsiahlejší. Vyplýva to z mojej nutnosti vykresľovať si situácie vizuálne. A keďže viem aj trochu maľovať, položil som na papier i farby.“
Váš najobľúbenejší spisovateľ storočia?
„Budem patriot. Heinrich Böll.“
A politik?
„Willy Brandt.“
Pomaly sa končí vaše storočie. Ste spokojný so všetkým, čo ste urobili?
„Nie všetko sa podarilo. Ale aspoň som sa snažil.“
