h 39 na 35 hodín týždenne v podnikoch, ktoré majú viac než dvadsať zamestnancov už od 1. januára 2000. K všeobecnému skráteniu povinného týždňového pracovného času vo Francúzsku by malo dôjsť až od 1. januára 2002 po zavedení spoločnej celoeurópskej meny do Francúzska.“ Dobrými úmyslami nielen v národnom hospodárstve, ale predovšetkým v politike môže byť vydláždená aj cesta do politických pekiel,“ tvrdí významný predstaviteľ francúzskej pravice, bývalý predseda Národného zhromaždenia Philippe Séguin. Ten obviňuje komunistickú stranu a jej šéfa Roberta Hua, že prešiel od včerajšieho marxizmu k politickému surrealizmu. Hlasovanie poslancov francúzskej ľavicovej vládnej koalície za uzákonenie 35-hodinového pracovného týždňa by totiž nebolo možné bez ústupu komunistických poslancov v posledných hodinách politických rozhovorov. Komunisti sa vyhrážali, že zaň nezahlasujú, ak nebudú zrušené vládne subvencie pre podniky, ktoré by pri dosahovaní dobrých hospodárskych výsledkov predsa len prepúšťali z práce nadbytočných zamestnancov. Nakoniec komunisti ustúpili, ale nebolo to zadarmo. Hue zvolal ešte pred schválením tohto zákona v parlamente do Paríža veľkú protestnú manifestáciu namierenú oficiálne proti francúzskym zamestnávateľom. Práve na nej komunisti žiadali od zamestnávateľov, ale i od súčasnej ľavicovej koaličnej vlády, v ktorej majú troch ministrov, „keď nie zákaz, tak spoň administratívne komplikácie pri prepúšťaní z práce, a to bez ohľadu na hospodárske výsledky podniku.“ Vedenie komunistickej strany teraz tvrdí, že protest nebol namierený proti premiérovi socialistovi Lionel Jospinovi. Manifestácia mu mala len naznačiť, že komunisti od neho chcú, aby bol len trochu rozhodnejší.
A v tom je háčik, ozývajú sa hlasy v Paríži, ale aj v Berlíne či v európskom Bruseli. Vďaka parížskej komunistickej manifestácii, prvej od vzniku ľavicovej koalície, robí dnešné schválenie skráteného pracovného týždňa hlasmi ľavice radosť aj západoeurópskej parlamentnej pravici. Pre ňu totiž toto hlasovanie znamená nádej, že francúzsky parlament síce proti jej vôli odhlasuje skrátený pracovný týždeň, ale zároveň francúzska koaličná ľavica začala svoj ústup od moci. Parížske ľavicové škrípanie pri pohľade na 35-hodinový pracovný týždeň totiž zároveň berie chuť európskej ľavici od Lisabonu až po Helsinki v dohľadnom čase nasledovať zavedenie 35-hodinového pracovného týždňa.
ADOLF BAŠTA, Paríž
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
