Za sebou má dve operácie a žije s prísľubom lekárov, že všetko je zažehnané.
Zdalo by sa, že v období, keď vznikal album Úplně nahá, budete svoje vnútro pred verejnosťou ukrývať. Vy ste však, naopak, dušu odhalili donaha - decentnými fotografiami na obale i osobnou výpoveďou pod ním. Bolo to ťažké rozhodnutie?
„Myslím si, že bolo správne a určite nie ťažké. Imidž a konkrétny projekt je vždy obrázkom toho, ako sa človek práve cíti a čo by v tej chvíli chcel. Na tomto albume mi veľmi záležalo. Iba ma mrzí, že som ho nemohla urobiť s nejakým českým alebo slovenským autorom hudby. Som totiž vlastenec ako blázon. Ondřej Soukup, s ktorým väčšinou spolupracujem, však pripravuje na budúci rok muzikál Johanka z Arku, takže som zvolila iný systém. Spojila som sa s Američanom Michaelom Howardom, ktorý urobil prvú selekciu hudby, a ja som ju potom doma sprodukovala s Davidom Kollerom a Michalom Dvořákom zo skupiny Lucie.“
Ako sa podľa vás zúročili pôvodné predstavy?
„Ľudia sa ma pýtajú, prečo je ten album smutný, ale ja ho tak nevnímam. Život nie je len o pekných šatách, o peknej pesničke a o radosti. Má v sebe aj dni, keď človek nevýska. A ten album je presne taký ako život. Takisto mi hovorili, že som ešte nemala mať dieťatko, lebo som na vrchole kariéry. Ale keď človek chce spievať o živote, tak ho musí aj žiť.“
Po albume Hvězdy jako hvězdy ste opäť nahrali kolekciu prevzatých piesní. Až taká silná je absencia nového autorského potenciálu?
„Speváčka má stokrát kratší život ako spevák alebo herec a ja nemôžem čakať, kým sa ten človek nájde. Samozrejme, že by som mala väčšiu radosť, keby sa objavil. Michael Kocáb mi už asi desať rokov hovorí, že by sme spolu mohli niečo urobiť. Keby som na neho čakala, tak desať rokov sedím doma.“
Sama sa charakterizujete ako interpretka. Vyhovuje vám to?
„Určite, ale nenechám sa manipulovať. Nikdy by som nespievala cudziu predstavu, ktorú by som sama necítila. U speváka je dôležité nielen to, ako spieva a ako vyzerá, ale aj to, aby mal svoj názor. Až potom je schopný robiť so správnymi ľuďmi tie správne kroky, ktorým verí. Mamička mi síce často hovorí, aby som len spievala la-la-la, ale ono to nejde. Nemám na to povahu.“
Vydavateľstvo vašich albumov, Monitor-EMI, zastupuje silnú zostavu speváčok a riaditeľ jeho pražského ústredia Vladimír Kočandrle s nimi plodne tvorí. Ilone Csákovej, s ktorou žije, píše piesne i pasáže do knihy, s Ivetou Bartošovou nedávno textársky spracúval Erbenovu Kyticu. Vám ešte spoluprácu nenavrhol?
„Vladímír je korektný a šikovný obchodník, ktorého si ako človeka vážim, ale naše umelecké predstavy sú veľmi rozdielne. Mám inú predstavu o hudbe aj o programoch, v ktorých by som sa chcela ukazovať. Svojho času napríklad vo firme tvrdili, že musím zaspievať Titanic a priblížiť sa tak ľuďom. Titanic nikdy spievať nebudem, pretože nikdy nepôjdem za prvosignálnymi hitmi.“
Hovorí sa tomu nezávislosť…
„… a tú strašne potrebujem. Iba keď je človek slobodný, môže robiť svoje povolanie s ľahkosťou a nemusí sa trápiť od strachu, že ten, od koho je závislý, práve nemá náladu a podľa toho bude vyzerať aj jeho práca. Rada som zodpovedná sama za seba a rada o sebe sama rozhodujem. Myslím si, že je to na mojej práci aj cítiť. Hoci tých ľudí, ktorí ma majú radi, nie je zasa toľko, ako keby som spievala niečo iné.“
Svoje publikum dokonca sama delíte na ľudí, ktorí vás „príliš nemusia“ a ktorí vás zbožňujú. Z čoho to asi tak pramení?
„Spôsobila som si to sama svojou vlastnosťou hovoriť veci nahlas a tak, ako sú, i keď to nie je populárny názor. Častokrát sú ľudia mojimi slovami šokovaní, ale ja musím byť úprimná. Keď nie som, vidno to na mne. Myslím si, že človek, ktorý ma má rád, ma bude mať rád práve preto, že vravím veci, ako ich cítim a nič neskrývam. Jednoducho som sa zastala človeka, do ktorého každý druhý kopal, a ľudí som nahnevala, lebo zabudli, že za tých osem rokov pán Klaus urobil veľa dobrého. Samozrejme, že chyby robí každý, ale najprv by si mal siahnuť do vlastného svedomia. Prejavilo sa to potom na vzťahu niektorých usporiadateľov koncertov i na rozdelení ich divákov.“
Aj na reakciách médií. Cítili ste sa ukrivdená, keď ste do krstu vašej knihy v Prahe investovali 200-tisíc korún a takmer nikto z novinárov o ňom nenapísal?
„Nevyčítam im to. Bola to taká konštelácia hviezd, ktorú som nepochopila. Nemám pocit, že by so mnou novinári súperili, ale určite mám medzi nimi dosť nepriateľov, pretože niekedy ich zvláštne výroky citujem. Alebo sa púšťam na obranu niekoho, po kom pľujú bez toho, aby na to mali právo.“
Bez pričinenia novinárov by ste vraj nehovorili ani o niečom takom intímnom ako vaša choroba.
„Presne tak. Človek chce občas tajiť niektoré veci aj sám pred sebou. Skôr som vtedy odvádzala pozornosť a verila som, že to bude dobré. Myslela som si, že je to citlivá vec, ktorú si musím vyriešiť sama, ale musela som zareagovať. O chorobách u nás nikto nehovorí. Všetci sa snažíme byť predavači ilúzií, a pritom zabúdame, že sme ľudia.“
Nebojíte sa, že pri vašej otvorenosti ste viac zraniteľná?
„Vo chvíli, keď sa začnem báť, niečo stratím. Keď sa bojíte, že stratíte lásku, tak ju stratíte. Je to začiatok konca.“
DALIBOR HLADÍK
