u Návraty, ktorý sa po svojej nedávnej banskobystrickej premiére predstavil aj v bratislavskej Aréne. Návraty z Divadla z pasáže nie sú cestami späť, ale hľadaním nebadane dôležitých momentov, ktoré nás môžu ťahať dopredu. Fotografia blízkeho človeka, pesnička, lakovanie nechtov, starostlivosť o kvety. Ako sa povie v jednej z autentických mikroscénok, z ktorých sa toto nežné predstavenie vo výtvarnej koncepcii Marije Havran, skladá: „Sú kvety, ktoré trháme, sú kvety, ktorým nerozumieme.“ Viera Dubačová neštylizuje svojich hercov do neprirodzených polôh, neubližuje im, neprezentuje ich. Na scéne im jednoducho dovolí byť takými, akí sú. Oni potrebujú komunikáciu s hľadiskom skoro tak, ako my potrebujeme klásť dokopy neumelé útržky slov, melódií, kresieb a túžob. Máloktoré „normálne“ divadlo vie dokázať s takou presvedčivosťou svoju opodstatnenosť. A predsa má Divadlo z pasáže problémy. Predsa raz bojuje o peniaze, inokedy zasa o priestor, o divákov, o hercov. „Človek je najzraniteľnejšou bytosťou na svete práve preto, že si svoju zraniteľnosť uvedomuje,“ končí režisérka svoj komentár. Kým však jej divadlo existuje, môžu v ňom tí najzraniteľnejší nachádzať svoje príbehy. Mien na zozname je veľa: Ivan Blaško, Zuzana Bobáková, Slavko Floch, Peter Hudec, Ivan Chmelko, Alenka Krajčiová, Miriam Kujanová, Marek Mojžiš, Mirko Podlipný, Beáta Poláková, Lýdia Rybárová, Danka Snopková, Ľubica Tureková, Peter Vaculčiak, Peter Gregor, Ľubica Žilková. ZUZANA ULIČIANSKA

(Autorka je divadelná kritička)