Titulka albumu zobrazuje nočnú dámsku jazdu. Vodičom (driverom) je holandská saxofonistka Candy Dulferová, ktorá drive teda skutočne má. Budem feministicky korektný a odpustím si poznámky typu „dobre vyzerá a ešte k tomu dobre fúka“. Keby sa tento cukríček zmenil na stokilového päťdesiatročného spoteného černocha, aj tak by bol(a) dobrý saxofonista. Ibaže by to bola škoda. Candy sa vedela narodiť. Jej otec bol známy tenorsaxofonista. Začala hrať, keď mala sedem, a spolu s kindervajíčkami konzumovala aj hudbu Sonnyho Rollinsa či Dextera Gordona. Tomu druhému sedávala ako dievčatko na kolenách v ich kuchyni. S takýmto detstvom by to bol zázrak, keby sa nedala na saxofón. Zázrak sa nestal a zároveň stal: Mladá dáma už ako dvanásťročná vystupovala ako zázračné dieťa po kluboch a skoro to dotiahla až na hviezdu dvoch kontinentov. Svoje schopnosti dokázala na mnohých poliach: s Princom, ktorý mal slabosť pre jej sa(e)x, s krstným tatom funky Maceom Parkerom, s veľkým Vanom Morissonom, s veľkou Arethou Franklinovou. Ešte máme v živej pamäti jej hitovku Lily Was Here, ktorú pre ňu napísal hitmaker Dave Stewart. Girls Night Out je v poradí jej siedmy radový album a dievčatko Candy má už tridsať. Ako to uteká. Cédečko hrá tak, ako má, zvuk je svieži až čerstvý. Candy začala sporadicky spievať („nič moc“), celé je to veľmi funky, na elektrických spodkoch pekne zarezáva dychová sekcia. Táto „dupáreň“ na chvíľu rozihrá svaly na zaháľajúcich končatinách a potom sa decentne vzdiali do druhého plánu vnímania. Evidentným klonom Lily Was Here je skladba so zmieneným Davom Stewartom Cookie, ale neviem, či opakovaný fór je fórom. V civilizácii, ktorá sa vyžíva v sériovosti, to však bude asi jediný možný ťah. Škoda, že Candy opustila svoju perspektívnu koketériu s vcelku vzrušujúcim acid džezom, ktorý predsa len belochom sluší viac ako „fönky“. Nechýba kubánska salsa, lebo to teraz frčí, a niekoľko „slaďákov“ ako od kamaráta Davida Sanborna (ku ktorému Candy inklinuje zvukovo a výrazom). Škoda, že nenahrala živý album so svojou skvele zohratou kapelou Funky Stuff, ktorý by som si navyše celkom rád pozrel na DVD. No, už sa nebudem pliesť do remesla marketingu. Na ten má ambiciózna dáma iných odborníkov a nedá sa povedať, že by im to nešlo. Albumu nepochybne najlepšie sluší pobyt v changeri nejakého lepšieho auta - najlepšie kabrioletu. Alebo v aparatúre s veľkým nápisom Xtra Bass Party System. Pretože toto nie je muzika na počúvanie s havanou v jednej a s pohárikom Taliskeru v druhej ruke, ale ideálny príťažlivý povrchný produkt pre povrchnú dobu. Ako tak na tú vetu pozerám, CD má všetkých päť P popkultúry. MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je redaktor internetového
magazínu inZine.sk)
