ov architektúry. Vždy však existovali isté večné zdroje krásy a pravdy o tom, čo je v architektúre správne a čo nie. Na našom kontinente ním bola antická architektonická tradícia. Počas celých 1000 rokov sa s ňou európski architekti pokúšali vysporiadať buď odvolávaním sa na jej princípy tvorby, alebo ich zatracovaním a hľadaním náhradných (najmä miestnych) zdrojov.
Architektonický vývoj napredoval po celé tisícročie zápasom individuálneho tvorivého myslenia s pravidlami konvencie, vytvorenej najčastejšie na základe štúdia histórie a kanonizovanej v teoretickej príprave staviteľov. Ich hlavnou úlohou vždy bolo vytvoriť architektonický (vnútorný či vonkajší) priestor. Pravidlá (techniky, účelu a krásy) im boli pri tom vodítkom, miestne podmienky a tradícia zasa inšpiráciou na ich individuálne aplikovanie. Základom teórie architektúry bolo takmer po celých tých tisíc rokov z rímskej antiky prebraté Vitruviovo poznanie, že budova by mala byť bezchybná po stránke stavebnej, že musí zodpovedať požiadavkám praktickej funkcie, a že by zároveň mala zodpovedať kritériám krásy (venustas - ladnosť). Pojem venustas tu obsahuje všetky estetické požiadavky, pričom sa zdôrazňuje dôležitosť proporcionality - „aby sa pomocou proporcie a symetrie dosiahla členením vzájomná zhoda medzi časťami a celkom“.
Symbolizmus architektúry bol pociťovaný najmä prostredníctvom jej vzťahu k človeku, k jeho fyzickému a duchovnému životu. Od druhej štvrtiny 12. storočia sa v katedrálnej škole v Chartres stala matematika a geometria princípom teologickej interpretácie - rovnoramenný trojuholník demonštruje mystérium Trojice a štvorec zasa vzťah Otca a Syna. Projekčné metódy ad triangulum a ad quadratum používali gotické stavebné huty až do 15. storočia. Dokladom ich rozšírenia sú nielen vzorníky riešení architektonických úloh a prvkov, ale aj proporčné vzťahy veľkolepých priestorov gotických katedrál. Na rozdiel od architektúry románskej, kde sa priestor vytváral geometriou plôch a telies, bol prísne ohraničený a vymedzený mohutnou stenovou či jednoduchou oblúkovou konštrukciou, v gotike sa odhmotňovaním architektúry priestor menej uzatváral, bol riešený pomocou prienikov v kostre lineárnych nosných prvkov lomených oblúkov.
RENESANCIA, BAROK,
KLASICIZMUS…
V architektúre sa znovuobjavenie antických ideálov spájalo s teoretickými prácami humanistov. Problém tvorivej činnosti a architektonickej tvorby zvlášť bol v renesancii chápaný ako plnenie poznateľných zákonov a pravidiel. Leon Battista Alberti vo svojich prácach o architektúre vyslovil predpoklad, že zákon umenia a prírody je určitý pravidelný, prirodzený poriadok.
V baroku sa ťažisko presúva na riešenie ideových významov architektúry. Barokové umenie prehlušuje odpadlíctvo nádherou, v architektúre sa prejavujúcou najmä okázalým komponovaním priečelia.
Zároveň s dynamickým barokom sa rozvíja aj koncepcia klasicizujúca, ktorá sústavným domýšľaním tektoniky a jej antických koreňov nadväzuje na palladiovskú tradíciu. Táto tendencia vrcholí v architektúre klasicizmu, odrážajúcom filozofiu racionalizmu opätovným návratom k antike. K vrcholným príkladom klasicistickej architektúry patrí chrám Ste Genevieve, neskorší Panteón, v Paríži (J. G. Soufflot 1764 - 1780).
Súbežne s klasicistickou architektúrou sa v 19. storočí tvorivá inšpirácia architektov rozšírila o nové podnety, ktoré nemali pôvod iba v antickej tradícii. Romantizácia dovtedajšieho vývoja bola na jednej strane charakterizovaná historizmom a návratom k stredovekému odkazu vo vzťahu k národným tradíciám, na druhej strane zase orientáciou na mimoeurópske kultúry, ktorých umenie poskytovalo nielen exotické pôžitky, ale aj netradičné tvorivé podnety. Práve minulé storočie bolo používaním nových stavebných materiálov a techniky podhubím pre novú tvorbu architektonického priestoru verejných budov novej generácie. Veľký zhromažďovací priestor, krytý konštrukciou zo skla a železa, v ktorom sa stráca rozdiel medzi vnútrajškom a vonkajškom, umožňoval slobodný pohyb v priestore s minimom konštrukčnej hmoty. Paxtonov Krištáľový palác pre svetovú výstavu v Londýne z roku 1851, čitáreň Národnej knižnice v Paríži H. Labrousta z roku 1868 sú ukážky architektúry nového priestorového účinku a, rovnako ako Eiffelova veža, špičkového technického riešenia.
Koniec 19. a začiatok 20. storočia sa orientuje na hľadanie novej, modernej architektúry vo svetle prudkého rozvoja stavebných materiálov a možností nových konštrukcií. Toto hľadanie poznačilo nové postavenie umeleckého tvorcu. Prejavuje sa intuitívnym stvárnením námetu, ktoré je také typické pre architektúru a umenie secesie.
MODERNÁ
ARCHITEKTÚRA
Moderná architektúra 20. storočia vďačí vo veľkej miere za svoje medzinárodné osvojenie využitiu skeletovej železobetónovej konštrukcie. Priekopníckymi sa v tejto oblasti javia stavby Augusta Perreta. V jeho vlastnom dome na rue Franklin v Paríži z roku 1902-3 po prvýkrát v histórii použil odhalenú skeletovú konštrukciu, voľnú dispozíciu priestorov a ploché strechy a terasy na umiestnenie mobilnej zelene. Na európsku architektúru po roku 1910 začali vplývať výdobytky novátorského prístupu k tradičným i novým materiálom prezentované tvorbou amerického architekta F. L. Wrighta, považovaného za jedného z najväčších architektov 20. storočia. Jeho organická architektúra vytvorila novú kvalitu voľne plynúceho obytného priestoru, založeného na použití otvorenej pravouhlej krížovej dispozície, so zdôraznením symbolu rodiny - krbu.
Ďalšie smerovanie architektúry ovplyvnili umelecké avantgardy, najmä sovietsky konštruktivizmus, De Stijl a najmä Bauhaus. Zakladateľ Bauhausu W. Gropius svoju architektúru i svoju umelecko-priemyslovú školu formuloval na predstaviteľku racionálneho funkcionalizmu. Samotná budova Bauhausu v Dessau z rokov 1925-26 je dokonalou štúdiou architektúry funkcionalizmu, založenej na asymetrickom komponovaní racionálnych geometrických objemov zložených z plných a presklených stien. Jej najvýznamnejším predstaviteľom sa stal Le Corbusier.
Pre architektúru 20. storočia sa stalo typickým stieranie kultúrnych hraníc podcenením národných a miestnych tradícií. Prejavom takejto orientácie sa stal internacionálny štýl. Jeho alternatíva sa hľadala pokračovaním moderny voľným komponovaním architektúry ako sochárskeho objemu poetických tvarov. Významným predstaviteľom tohto smeru je Brazílčan O. Niemayer (hlavné budovy centra mesta Brasilia, 1956-60), P. L. Nervi, japonskí metabolisti K. Kikutake a K. Tange a K. Kurokava (hotel Capsule building v Nagakine, 1972).
Technickým vyjadrením nových konštrukčných postupov a materiálov sa zaoberal americký konštruktér R. Buckminster Fuller (pavilón USA na Expo 67 je geodetická kupola v tvare 3/4 gule o priemere 76 m). Očarenie rýchlosťou vývoja techniky v 70. rokoch je zdrojom inšpirácie architektúry, ktorú nazývame high-tech. Jej radikálny nástup predznamenala budova Centra Georgea Pompidoua v Paríži od architektov R. Piana a R. Rogersa (1971-1977).
Rýchlosť vývoja architektúry na konci storočia zapríčinila aj opätovný pohľad na možnosti znovuoživenia moderny. Semiologické chápanie architektúry sa prostredníctvom analytickej hry s technickou dokonalosťou konštrukcie a priestoru dopracúva až k dekonštrukcii. Po očistnej púti postmodernou sa mnohí architekti vybrali k zdrojom ranej modernej architektúry, čistote jej geometrických tvarov a zmyslového pôsobenia.
Ing. arch. PAVEL NAHÁLKA
Autor prednáša na FA STU
(Pozri aj 2. stranu Magazínu SME)
