by odpovedal: „Chaos!“ Ak by to bol Francúz, jeho odpoveď by asi znela: „To bol surrealizmus!“ A konzervatívny Angličan zase: „Čo to tí Američania s tým Shakespearom urobili!“ Dnes pravdepodobne nikto neoznačí tento film za chaos ani za surrealistické dielo (len Angličan asi stále ostane rovnaký). Ja sa však pokúsim nájsť poriadok v tomto neporiadku, ktorý dnešný divák chápe automaticky. Myslím si, že práve vďaka „deformáciám“ je film príťažlivý.
Ale prejdime k charakteristikám. Al Pacino (autor, herec) neprenáša príbeh Richarda III. na plátno, tak ako ho napísal W. Shakespeare, ale v skrátenej forme. Príbeh je rozprávaný v určitých fragmentoch, z ktorých by bolo možné vytvoriť súvislý príbeh. Túto rovinu označím za rovinu príbehu. Na druhej strane film ide „za“ príbeh. Rozpráva o príbehu, o postavách, o samotnej hre, dopĺňa a nahrádza príbeh a túto rovinu zase označím za metarovinu. Témou metaroviny je interpretácia divadelnej hry a jej predvedenie, ktoré však vo filme nenájdeme. Priestorovo sa rovina príbehu odohráva samostatne (v exteriéroch, interiéroch), nie na javisku. A aj vzhľadom na túto skutočnosť si môžem dovoliť rozdeliť film na dve roviny, ktoré sa vo filme navzájom časovo prelínajú, miesia, a preto vzniká dojem neporiadku, nekoordinovanosti, a navyše sa to všetko deje v rýchlom slede.
Ak je však príbehovosť len fragmentárna, a nie súvislá, aká je potom jej funkcia vo filme? Na jeden aspekt sa chcem teraz zamerať, a to na dôkaz správnosti uvažovania v metarovine. Čo sa povie o hre, následne sa ukáže ako už zrealizované v podobe citátu vo vedeckom texte. Takto dochádza k zaujímavému javu. Tvorcovia interpretujú Shakespearovu hru a zároveň svoju interpretáciu hry, resp. to, ako ju chcú zahrať. Vedeckú povahu filmu podporujú výroky historikov umenia, shakespearológov, dokonca psychológov… Rovina príbehu, ktorá funguje podobne ako citát, však vytvára isté napätie s metarovinou. Vo vedeckom texte to tak nie je, a tak jeden z umeleckých atribútov je kontrapunkt medzi týmito dvoma rovinami, ktorý prebieha od elementárnych prvkov, ako napríklad Al Pacinova čapica so šiltom dozadu a Richardov renesančný štvorcový klobúk (označujú storočie, v ktorom sa nachádza film, ide o 20. storočie alebo 15. storočie), až po zložité významové protiklady: všednosť - význačnosť, skutočnosť - fiktívnosť…
Teraz zdanlivo odbočím a zameriam sa na jeden fenomén, ktorý je najmä v dvadsiatom storočí veľmi obľúbený u filozofov. Ide o model hry. Všetci tušíme, čo je hra. Hra predpokladá hráčov, pravidlá atď. Čo nás však zaujíma, je rozdelenie rovín hry, ako ho nachádzame v tomto filme. Hra predpokladá dve úrovne konania. V prvej konáme na základe skutočnosti a v druhej rovine na základe istých pravidiel, ktoré nie sú orientované na realitu, ale na fikciu. Hráč teda prijíma istý druh pravidiel. Zúčastňuje sa na hre, no zároveň vie, že to nie je skutočnosť. Vo filme Richard III. sú prítomné obidve tieto úrovne. Dá sa povedať, že sníma ľudí, ktorí sa dohodli, že idú hrať hru. Prijímajú pravidlá, učia sa texty, intonáciu, stanovisko v hre. Postavy vo filme majú dve roly: jedna pramení zo skutočnosti, druhá z fikcie. Vedenie týchto dvoch línií poskytuje priestor na tvorbu protikladov, čo sa následne deje akoby samozrejme a samohybne - ak v obraze hrajú postavy basketbal, v pozadí hrá renesančná hudba.
Teraz sa už ostáva iba zastaviť nad tým, čo je náplňou metaroviny alebo roviny „skutočnosti“. Najprv je to anketa v uliciach New Yorku, v ktorej sa pýtajú okoloidúcich, či poznajú Shakespeara, potom kladú otázky umelcom (spomeňme napríklad herca Kevina Klina alebo špecialistu na Shakespeara, filmového režiséra Branagha), až po otázky pre literárnych vedcov. Témy otázok sú napríklad: prečo Američania nechodia na Shakespeara, čo tým Shakespeare myslel a vedia Američania zahrať Shakespeara rovnako dobre (odpoveď vo filme je áno), vie herec lepšie pochopiť hru ako literárny vedec (odpoveď je, kto iný ako herec). Zmyslom filmu, tak ako ho prezentujú sami tvorcovia, je pritiahnuť ľudí k Shakespearovi, a teda jeho povaha je predovšetkým didaktická, pretože nás učí jednu z možností, ako Shakespeara pochopiť.
JURAJ ONIŠČENKO
(Autor je študentom filmovej vedy)
