Skúste vymazať nezmazateľné, citoval Milan Lasica počas osláv štyridsiatych narodenín divadla Semafor vetu z Člověka z půdy. Tridsiateho októbra 1959 bola totiž v divadielku v pražskej ulici Ve Smečkách (kde dnes sídli Činoherní klub) premiéra tejto hudobnej komédie Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. V ten večer vznikol Semafor. A ten večer mal pre českú divadelnú kultúru druhej polovice tohto storočia podobný význam, aký mal pre obdobie prvej republiky iný večer v roku 1927, keď sa na javisku ocitli vedľa seba Voskovec s Werichom v slávnej Vestpocket revue. Obidve divadlá - Osvobozené aj Semafor - siahli k prameňom šantánu, revue, klauniády a grotesky, a obecenstvo bolo nadšené. Pretože - ako napísal Werich v roku 1964 na adresu Divadla na Zábradlí a Semaforu - "obecenstvo nebo ten lid, který chodí do divadla, je chytřejší a vzdělanější než někteří z těch, kteří o divadle rozhodují". Miroslav Horníček, ktorý hral v Člověku z půdy ústrednú postavu spisovateľa Sommera, si veľmi dobre uvedomoval súvislosti, ktoré preklenuli v ten premiérový semaforácky večer koniec rokov dvadsiatych a päťdesiatych. Bolo to práve slobodné a invenčné klaunstvo, ktoré nemusí znamenať iba sériu pádov a kopancov: "Prostorem V+W byla řeč. Byla jim manéží i kupolí cirku. Stojíce na předscéně, vznášeli se, padali a opět vzlétali a jejich slova se setkávala na zlomek vteřiny jako ruce akrobatů vysoko nad hlavami diváků." A podobné klaunovstvo iskrilo v textoch, hudbe a dialógoch S+Š. Lebo "neexistují klaunská gesta, ale existuje klaunská logika". V nej bol Semafor a až do Šlitrovej smrti v roku 1969 aj dvojica S+Š ako doma. Samozrejme, že komunistický režim iritovalo aj to. Podľa osudov Semaforu, podľa toho, ako súbor strácal a znovu získaval vlastné priestory na svoje predstavenia, ako musel kočovať po okrajoch Prahy, aby sa o pár rokov opäť smel vrátiť do centra - podľa toho možno presne rekonštruovať zmäkčovanie a utužovanie "straníckej politiky". To už dnes síce našťastie neplatí, ale smutné je, že Semafor práve po novembri ‘89 stratil svoju dlhoročnú scénu v pasáži Alfa na Václavskom námestí. Majiteľ-reštituent tam jednoducho divadlo nechce a basta.
Dlhé roky normalizácie bol Semafor pre komunistov nepohodlný, hoci sa usiloval "iba" o humor. Lenže humor má - opäť podľa Horníčka - jednu pre mnohých nepríjemnú vlastnosť: "Humor, je-li humorem, nemůže být nepravdivý. Smějeme se vždycky a výhradně pravdivosti vtipu, dialogu, scény, komedie. Humor je neomylný - je-li humorem. A naopak. Jestliže se mýlí, nemůže se humorem stát, byť se o to snažil všemi komickými prostředky." Dnešný Semafor prichýlený v karlínskom divadle je nežnejší a nostalgickejší, tak ako jeho dnešná dvojica protagonistov Suchý-Molavcová. Pomaly sa stáva spomienkou, krásnou spomienkou na svoju hviezdnu etapu v šesťdesiatych rokoch.
MARTIN PORUBJAK
(Autor je dramaturgom SND, režisér a publicista)
