u, Archa bláznů Ivana Balaďu a mnohé ďalšie. Neskôr režíroval aj krátkometrážne a celovečerné dokumentárne filmy a pôsobil ako pedagóg na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove a na Filmovej a televíznej fakulte AMU Praha. Michal Bregant je filmový historik a teoretik, šéfredaktor filmologického časopisu Iluminace, ktorý vydáva Národní filmový archiv Praha. Obaja prostredníctvom svojho zastúpenia v Rade štátneho fondu ČR pre podporu a rozvoj českej kinematografie ponúkajú príležitosť všetkým tvorcom.
Odkiaľ má fond finančné zdroje?
L. D.: "Hlavným zdrojom sú neštátne financie. Teda peniaze, čo získame za prevádzkové práva filmov vyrobených od roku 1965 do 1990. Ide o to, aby boli použité účelovo pre českú tvorbu a produkciu. Snažíme sa, aby peniaze získali tí, ktorých projekty majú zmysel, prospievajú a vedú českú kinematografiu niekam ďalej."
Aké sú kritériá pre projekty?
M. B.: "Kritériá výberu projektov neexistujú. Každý z trinástich členov Rady musí sám za seba niesť zodpovednosť. Dalo by sa však povedať, že dávame prednosť tým projektom, ktoré sľubujú niečo nadpriemerné a dajú sa zahrnúť pod pojem rozvoj českej kinematografie."
Rozvoj českej kinematografie?
M. B.: "Sú to väčšinou projekty, ktoré si nemôžu na seba nikde inde zohnať peniaze. Bežné komerčné filmy môžu byť financované zo súkromných zdrojov. My by sme však mali podporovať projekty, ktoré nemôžu ísť takouto cestou. Myslím teraz na dokumentárne filmy a na tie hrané, ktoré kladú dôraz na nekomerčnosť a sú niečím špecifické."
L. D.: "A samozrejme, ide aj o podporu mladého filmu. Aj vďaka fondu tak vznikajú debuty mladých autorov a režisérov a väčšinou sú to projekty, ktoré veľa sľubujú. Riadime sa intuíciou, aj keď bez záruky."
Nie je to veľké riziko?
M. B.: "Je to veľké riziko. Ale berieme ho na seba."
Ktoré projekty vznikli s podporou fondu?
L. D.: "Napríklad film Marián od Petra Václava alebo Návrat idiota od Sašu Gedeona či dokument Jako mezi zaslepenými blázny od Petra Boka a Martina Šmoka, ktorý považujem za vrchol českej dokumentaristiky v posledných rokoch. Možno by nevznikli ani filmy staršej filmárskej generácie, napríklad film od Karla Vachka Bohemia Docta alebo Jana Němca Noční hovory s matkou. Podporujeme teda aj tých renomovaných tvorcov, ktorí majú stále chuť experimentovať a odvahu skúšať niečo nové, neobvyklé a zároveň riskantné."
Je grant taký vysoký, že tvorcom potom stačí získať už len minimum finančných prostriedkov?
M. B.: "Sú ľudia, ktorí hovoria, že je lepšie rozdeliť menej financií viacerým projektom a že producentom a autorom sa potom ľahšie zháňajú zvyšné financie. Druhý pohľad hovorí, že je lepšie vybrať naozaj len tie najlepšie projekty a dať im čo najviac. To však nie je reálne."
L. D.: "Navyše existuje aj zákonom stanovený limit, ktorý hovorí, že každý projekt môžeme podporiť len do polovice vykalkulovaných nákladov."
Udeľujete granty aj slovenským projektom?
L. D.: "Samozrejme. Jedinou podmienkou je, že žiadateľ musí mať sídlo na území Českej republiky a projekt musí byť najmenej z polovice financovaný z českých peňazí."
Znamená to, že slovenskí tvorcovia nemajú šancu?
M. B.: "Ale majú, pokiaľ spolupracujú s produkciou, ktorá má v Čechách sídlo, a tá žiada o grant."
L. D.: "Zo slovenských projektov sme podporili debut Mateja Mináča Všetci moji blízki a dokument Dušana Hanáka Intolerancia, ktorý by mal voľne nadviazať na Papierové hlavy."
Na Slovensku všeobecne je filmová tvorba a produkcia takmer umŕtvená. Čo myslíte, že by mohlo pomôcť slovenskému filmu?
L. D.: "Keby na Slovensku vznikalo päť celovečerných filmov a desať dokumentov za rok, existuje aj systém, ktorý by to dokázal splniť. Teda myslím tým, že by sa určite dali nájsť peniaze. Podmienky na Slovensku sa predsa len zmenili. Ide už len o to, aby sa vyskytli ľudia, ktorí pre to niečo urobia."
SIMONA NÔTOVÁ-TUŠEROVÁ
(Autorka je filmová publicistka)
