Jeho dve románové postavy - komorníka Jeevesa a jeho zamestnávateľa, typického Angličana Bertieho Woostera poznajú milióny čitateľov na celom svete. Ako deväťdesiattriročnému - iba niekoľko mesiacov pred smrťou - v roku 1975 udelila britská kráľovná Alžbeta II. spisovateľovi Pelhamovi Grenvillovi Wodehousovi (1881 - 1975) šľachtický titul. Jeho nositeľ však od konca druhej svetovej vojny nevstúpil na britskú pôdu. Žil v Spojených štátoch, ktorých občanom sa stal v roku 1955. O tom, že autor slávnych humoristických kníh P. G. Wodehouse počas druhej svetovej vojny kolaboroval s nacistami, sa medzi zasvätenými šuškalo. Keď sa začala vojna, žil so svojou ženou vo francúzskom Le Tourquete. Tam ho tiež zastihla okupácia Francúzska. Nacisti si okamžite uvedomili, akú cenu má autor, ktorého meno pozná takmer každý Brit. Odviezli ho do Berlína a ubytovali v povestnom hoteli Adlon. Tu napísal Wodehouse päť humoristicky ladených relácií pre nacistickú rozhlasovú vojnovú propagandu vysielanú do Anglicka. Po druhej svetovej vojne tvrdil, že Francúzsko nemohol opustiť, pretože mal pokazené auto. V Londýne mu uverili, odpustili a dokonca mu tesne pred smrťou udelili titul sir. Až teraz, takmer po štvrťstoročí od jeho smrti, boli objavené dokumenty britskej tajnej služby, ktoré ho usvedčujú zo spolupráce s nacistickými spravodajskými službami. Nacisti Wodehousa a jeho manželku ubytovali v roku 1942 v Paríži v hoteli Bristol. Tu potom pracoval pre Goebbelsovo ministerstvo propagandy. V roku 1943 mu nacistický minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop poukázal 29-tisíc ríšskych mariek. Neskôr dostával mesačný plat 60-tisíc francúzskych frankov, čo zodpovedá dnešným asi 10-tisícom mariek. Okrem toho dostával od nemeckého veľvyslanectva v Paríži mesačné prídely mydla a cigariet. Rozlúštená je tiež odpoveď, kto Wodehousa nacistom ako spolupracovníka odporučil. Bol to iný britský zradca John Amery, ktorého po vojne odsúdili na trest smrti a popravili. Kým Wodehouse slúžil hnedej diktatúre, červenej diktatúre slúžil svetoznámy filozof ruského pôvodu Alexandre Kojeve (1902 - 1968). Pätnásťročný Rus Koževnikov, ktorý pred boľševikmi najskôr utiekol do Nemecka a neskôr do Francúzska, kde si zmenil meno. V Nemecku študoval Koževnikov-Kojeve filozofiu a v roku 1931 promoval u slávneho nemeckého filozofa Karla Jaspersa. Po nástupe fašizmu v roku 1933 odišiel do Francúzska. Vo svojich filozofických spisoch rozvinul Hegelovu filozofiu a stal sa tak pred druhou svetovou vojnou jedným z najznámejších svetových filozofov. Jeho prednášky o "fenomenológii ducha" ovplyvnili vtedajšiu mladú francúzsku generáciu. Jeho obdivovateľom sa stal aj Jean-Paul Sartre. Zlom nastal po skončení vojny. Kojeve prerušil svoju vedeckú dráhu a stal sa vysokým úradníkom francúzskeho ministerstva zahraničných vecí a spolupracoval s premiérom Raymondom Barrom. Bol tiež členom francúzskej delegácie pri rozhovoroch o vzniku Európskej únie a mnohých iných európskych inštitúcií. Ešte pred niekoľkými rokmi ho porovnávali s dvoma Čechmi - s filozofom a neskorším prezidentom T. G. Masarykom a intelektuálom, dramatikom, neskorším prezidentom Václavom Havlom. Teraz má však minulosť slávneho filozofa čiernu škvrnu. Vysoký dôstojník KGB Mitrochin, ktorý pred niekoľkými rokmi utiekol s tisíckami dokumentov sovietskej tajnej služby do Veľkej Británie, tvrdí, že Alexandre Kojeve pracoval pre KGB a informoval Moskvu o politických zámeroch francúzskej vlády. Hral aj dôležitú úlohu v špionážnej afére bývalého francúzskeho ministra obrany Hernua. Francúzski obdivovatelia Kojeveho diela si vysvetľujú jeho zradu obdivom Stalina. Tak ako Hegel videl v Napoleonovi "svetového ducha", podobnú úlohu hral pre Kojeveho Stalin. Raymon Aron, vydavateľ jeho filozofického diela, upozorňuje na jeho zvláštny vzťah k autorite a diktatúre. V jeho Poznámkach o autorite je tiež zmienka o tom, že v prípade víťazstva nacistov bude treba s nimi spolupracovať, aby sa pripravila pôda na obdobie po páde nacistov. A tým by zrejme malo byť obdobie stalinského socializmu.
RUDOLF STRÖBINGER, Bonn
(Autor je novinár)
