Európu a zvyšok sveta film ovláda za posledné roky viac ako kedykoľvek predtým. Tento fakt možno smelo konštatovať predovšetkým vďaka rozmáhajúcemu sa počtu filmových festivalov, seminárov a iných happeningov, kde sa môžu stovky nadšencov realizovať do úplného vyčerpania. Keď však nezainteresovaný jedinec zameria svoju pozornosť na Slovensko, má pocit, že to v ňom filmovo príliš "nežije", pri troche šťastia sa zrodia občas aj tri filmy ročne, festivaly hraných filmov možno spočítať na prstoch jednej ruky a odborné podujatia sú viac-menej takisto už dlhší čas nezvestné. V tej poslednej oblasti však nastal zlom a Bratislava sa vďaka finančnej podpore Sorosovho Centra súčasného umenia stala po dlhšom čase od 18. - 20. októbra konečnou stanicou domácich a zahraničných filmových teoretikov a študentov VŠMU spolu so študentmi z Čiech, ktorí svoj záujem zamerali na Priestor vo filme.
Náplň seminára mala pozostávať z kritických úvah účastníkov o rôznych podobách priestoru vo filmových žánroch. Pôvod pozvaných prednášajúcich, ktorý bol tak vo východnej, ako aj v západnej Európe a USA, mohol vyprovokovať názorovú polemiku dvoch odlišných kultúr - západnej a východnej. Nestalo sa a podujatie sa na škodu zúčastnených nieslo v síce bezpečne všeobecnej, ale o to utlmujúcejšej rovine. Prednášky, pochopiteľne, nadväzovali na odpremietané filmy rôznej kvality a úrovne. Z línie komorných štúdií správania jednotlivcov v tom-ktorom priestore vybočil hneď prvý z nich. Truman show nie je film pre náročného diváka prahnúceho po intelektuálnej diskusii. Truman Burbank, ktorého život denne sledujú milióny voyeurov cez televíznu obrazovku, je príliš jednoduchý a jeho osud zase nechutne hollywoodsky. Miestami dielo režiséra Petra Weira navodzovalo pocit, že sa na seminár dostalo omylom. Opak je však väčšinou pravda, pretože film mal o problematike priestoru predsa len čo povedať, ako to následne aj vyplynulo z vyslovených myšlienok teoretikov Wieslawa Godzica a Bjorna Sorensena. Weirovými očami možno pozorovať konfrontáciu súkromného priestoru s verejným, ktorého hranica je takmer neviditeľná a postupne sa stráca. Pojmu "priestor" dal po tomto mierne skostnatenom a ľahko prvoplánovom filmovom pohľade očakávaný filozofický podtón až estónsky film Georgica. Režisér Keedus v príbehu o vzťahu starého muža a malého chlapca, žijúcich vo vlastných vnútorných svetoch na opustenom ostrove, chápe priestor ako prostriedok na sebaidentifikáciu postáv. Podľa fínskeho teoretika Alttiho Kuusama však v Keedusovom ponímaní priestoru hrá úlohu aj princíp kaleidoskopu, v závere filmu chlapec hľadí na obrazce v kaleidoskope, ktorých podoba rovnako ako chlapcov vnútorný svet ostáva tajomstvom. V zornom uhle diváka možno vidieť len vonkajší priestor, ktorý obklopuje neviditeľné. Voľný pád Joela Schumachera nič podobné neponúkol. V klasickom thrilleri s na míle vopred predvídateľným koncom je priestor výnimočne chápaný v skôr negatívnom zmysle. Krajina, do ktorej je príbeh situovaný, núti hlavného hrdinu konať zlo s cieľom presadiť dobrú vec a akúsi fiktívnu spravodlivosť. D-Fens postupne stráca nad sebou kontrolu a prepadáva sa stále hlbšie medzi tých, proti ktorým vedie nedocenený boj.
Na obdobnú filozofiu pádu do určitej formy priestorového chápania poukázal aj teoretik Jan Bernard z pražskej FAMU. Návrat idiota českého režiséra Sašu Gedeona zobrazuje prechod hlavnej postavy po prepustení z liečebného ústavu do života skutočných emócií, vzťahov i problémov. Základným symbolom hranice obidvoch priestorov, ktorých je František súčasťou, sa stáva vlak, ktorým hrdina cestuje k vzdialenej rodine. Prekročenie prahu vlaku je prekročením priestoru. Trojdňový filmologický seminár sa tiež snažil prekročiť prah akéhosi klišé vo filmovom myslení. Cieľ prinútiť diváka premýšľať o pojmoch, ktoré nie sú vo filme na prvý pohľad hmatateľné, bol pekná vec. Len tie avizované kritické postoje akosi absentovali. Náplňou práce filmového teoretika predsa nie je len večné pohybovanie sa vo všeobecných rovinách. Väčšinou by malo čosi zvýšiť aj pre vlastný názor. Aspoň v budúcnosti by to tak mohlo platiť.
NATÁLIA HATTALOVÁ
(Autorka je študentkou filmovej vedy)
