j akadémie Didiera Decoina, desaťčlenná porota v utorok rozhodla, že Goncourtovu cenu za rok 1999 udelia v pondelok 8. novembra 52-ročnému Jeanovi Echenozovi za román Je m‘en vais (Odchádzam). Už v prvom kole hlasovania získal sedem hlasov porotcov, zatiaľ čo jeho konkurent Christophe Bataille s románom Vive l‘enfer (Nech žije peklo) len tri. Súčasťou Goncourtovej ceny, ktorá sa udeľuje od roku 1903, je aj šek na symbolických 50 frankov, avšak jej renomé zaisťuje podľa doterajších skúseností zvýšenie predaja najmenej o 135-tisíc výtlačkov. Za román Cherokee získal Jean Echenoz v roku 1983 literárnu cenu Médicis, ktorá sa udeľuje dielu prinášajúcemu do francúzskej literatúry novátorské prvky.

Aké sú vaše prvé pocity po oznámení Goncourtovej akadémie?

"V utorok som bol preč. Dozvedel som sa to až v stredu z novín. Je to celkom príjemné, no kolega Coetzee, ktorý získal Booker Prize, dostal nepomerne iskrivejšiu finančnú vzpruhu."

Vy asi už nie ste odkázaný na finančné dotácie z literárnych cien.

"Z čoho tak usudzujete?"

Vaše meno zaručuje, že knihy sa predávajú v státisícových nákladoch po celom svete. Úroveň vašich kníh oceňuje široké publikum i odborná kritika.

"Čo viac si ešte môže spisovateľ želať, pravda? No je na tom niečo, i keď som sa kedysi musel živiť aj ako novinár."

Odtiaľ tiež pramení váš triezvy štýl, ktorý je prirovnávaný až k detektívnemu žánru?

"Nevylučujem to, no s novinárstvom som skončil už pred dvadsiatimi rokmi, takže môj rukopis sa už, aspoň podľa mňa, značne zmenil."

Podľa agentúrnych správ je i vaša ocenená kniha blízka detektívke. Aký je jej leitmotív?

"Jej hrdinom je päťdesiatročný majiteľ istej parížskej galérie, ktorý opúšťa svoju mladú krásnu ženu a odchádza za severný polárny kruh, aby objavil umenie Eskimákov - tzv. Eskimo-art. V priebehu výpravy ho opustí jeho posádka, ocitne sa v zajatí ľadových krýh a prežíva mnoho ďalších dobrodružstiev."

To neznie príliš ako detektívka.

"Veď krimi nemusí byť nutne na spôsob Sherlocka Holmesa. Postupne sa nitky deja zauzľujú, no ich obsah nebudem pre slovenského čitateľa rozpletať."

Kritika píše, že namiesto deja je pre vás skôr doležitý jazyk, opisy, obrazy a dekorácie. I preto vás spolu s Patrickom Devillom, Jeanom-Philippom Toussaintom a Ericom Chevillardom zaraďujú k novému novému románu. Ako sa pohybujete v tomto zaradení?

"Spoločnosť je príjemná, no zaradenie ako vždy je len pomocnou barličkou teórie. Ak si myslia, že sme pokračovatelia Robbe-Grilleta, je to ich vec. Náš pocit je iný. Čo sa týka deja, je pre mňa dôležitý iba rámcovo, aby som vymedzil priestor. Potom nastupujú detaily, pretože náš život sa skladá z maličkostí. Tie vytvárajú mozaiku ľudských motivácií, tie kolorujú ľudské túžby."

Podľa aktivity hrdinov vás dokonca nazývajú Ľahostajnými.

"Aj tak nič nezistíme, ale je dôležité, že to bude vyzerať, ako že niečo robíme. Tá veta z môjho románu Cherokee sa mi páči."

To znie samoľúbo. Nikdy ste nemali depresiu zo slepej uličky?

"Prečo by sa človek nemohol trochu vnútorne povzbudiť, keď je to také jednoduché. Ale vážne. Slepé uličky? Tých som zažil neúrekom. Treba sa v nich ocitnúť, aby človek ocenil aj vydarenú vec a úspech."

Hovoria o vás, že ste novátor s britkou iróniou a špionážnou paródiou. Nie je to pre nezainteresovaného čitateľa nezrozumiteľné?

"Čitateľský ohlas tvrdí opak, no v začiatkoch mi vyčítali, že sa viac venujem forme ako obsahu. Môj experiment však nechce sťažovať čítanie literatúry. Chce ponúknuť nové uhly pohľadu, chce provokovať ľudí k inému mysleniu. Veci okolo nás sú zdanlivo banálne, no nemusíme sa na ne pozerať lineárne."

To znie ako výzva pre nové milénium.

"Nemá to s tým nič spoločné, lebo môj rukopis i názory sa vykryštalizovali už dávnejšie. Prelom tisícročí je len istým psychologickým problémom tradičného človeka zaťaženého medzníkmi. Nič špeciálne pre nové milénium nepripravujem, budem pokračovať vo svojom programe."

ĽUDO PETRÁNSKY ml.