Nestále ako v koši voda je názov výstavy dvoch švajčiarskych výtvarníkov Václava Požárka a Claudia Mosera, ktorá sa zo šamorínskej At Home Gallery a Českého centra v Bratislave presťahovala do Košíc. "Dvaja Švajčiari, ktorí okrem Švajčiarska nemajú na prvý pohľad nič spoločné," ako napísal kurátor tejto výstavy Dušan Brozman. Ich dvojvýstava sa skladá z dvoch častí, ktoré majú svoje autonómne rysy, ale sú spojené zvukom a videoprojekciou so zvukom. Václav Požárek (1940) - slovenský emigrant, študoval v Londýne a Hamburgu. Švajčiarsko si údajne vybral preto, že ho priťahovala práca významného švajčiarskeho výtvarníka Richarda Paula Lohseho. Okrem objektov a inštalácií sa Požárek venuje kresbe, kolážam, fotografii a typografii. Jeho základným záujmom je hra geometrických prvkov v priestore - slávna téma Richarda Lohseho. Pracuje s najlacnejšími materiálmi, drevom, drevotrieskou, sadrou a jeho dielo vzniká na základe prísnej logiky a vedomých narážok na umelecké teórie a architektúru. Jeho práce, ktoré môžete čítať aj ako skeptické komentáre k estetickej praxi moderny, čo nás na každom kroku obklopuje. Jeho tri objekty sú obyčajné drevené debny na prepravu, otvorená, zatvorená a fixovaná, zvonku natreté polomatnou alumíniovou striebrenkou. Vnútorný priestor polemizuje s vonkajším, proti avizovanej drahocennosti stojí prázdno. Druhou časťou sú vystavené fotografie Claudia Mosera (1959), autora, ktorý pracuje prevažne s fotografiou, ale aj s videom a inštaláciou - a blízke sú mu filmy Jeana Paula Godarda, Antonia Viscontiho a Wima Wendersa. Ide o fotografie, ktoré vznikli počas jeho cesty do Košíc a späť. Moserovou prírodou je architektúra - neatraktívne scenérie mení na pôsobivý obraz ľudského podielu na tvári našej skutočnosti. Moserov výklad skutočnosti je výkladom jej súčastí - jeho fotografie predstavujú opačný princíp ako architektúra, ktorá takmer vždy prináša celok, ostatné potláča. Zdá sa, že v tejto dvojvýstave je podstatná práve rehabilitácia častí. Dotvára ju zvukový záznam hlasu Zuzany Piussi, herečky divadla Stoka, ktorá komentuje realitu z okna idúceho vlaku. Jedinečný je zachytený okamih a jedinečné je jeho vyjadrenie. Objavuje sa pred nami to, čo pri počúvaní nevidíme a pri videní nepočujeme. RICHARD GREGOR

(Autor je výtvarný kritik)