Pred tisíc rokmi spel kultúrny stredovek k svojmu vrcholu a ďalej k úpadku. Ako vtedy vyzerala Európa, ktorá bola ešte niekoľko storočí jediným známym svetom? Bola katolícka, bola latinská, bola šľachticko-poddanská, posiata hradmi a kláštormi, sem-tam sa vyskytla i veľkolepá gotická katedrála. O moc v nej súperili panovníci a pápeži. Vyzerala celistvá a silná, ale už sa začínala drobiť. Z latinčiny sa vyvíjajú národné jazyky, moc pápežov slabne, panovníci sú tlačení k múru vlastnou šľachtou. Vznikajú mestá (a mestské republiky) a s nimi nová trieda a nová kultúra – meštianska. Pravda, ešte dlho panuje kult šľachtica-rytiera, ktorý má nové poslanie: brániť kresťanstvo proti expanzívnemu svetu mohamedánov. Organizujú sa nielen rytierske turnaje, ale aj krížové výpravy do Svätej zeme, ba neskôr aj do blízkeho Španielska, kam sa tlačí moslimský živel z Afriky. Rytier je teda hrdina a ujíma sa ho aj literatúra. Od hradu k hradu putujú igrici a ospevujú jeho slávne činy. Rodí sa rytiersky epos (Pieseň o Rolandovi, a i.) a neskôr rytiersky román. Kult rytierstva (hold mu vzdáva ešte cyklus o kráľovi Artušovi) vystriedal kult ženy. Kým rytier – šľachtic bojuje kdesi v Palestíne proti Saladinovi, jeho pani (často zovretá pásom cudnosti) dáva sa ospevovať trubadúrmi. Milostná poézia trubadúrov je poézia lásky k vydatej žene. Je to poézia kurtoázna, kde sa adoruje žena ako nedosiahnuteľný ideál. Ošiaľ ženstva znásobuje aj kult Panny Márie, takže ktosi sa neskôr vyjadrí, že v stredoveku aj Boh bol ženou.
ANTIKA POSILOU
Európa zachránená pred mohamedánmi (Jeruzalem však Saladin definitívne dobyl) začína sa kutrať vo vlastnej minulosti a odtiaľ čerpá posily. Vyhrabáva spod zeme a z archívov dlhé storočia spiacu kultúru antiky. Nastáva boom gréckych a rímskych klasikov, filozofov, básnikov, dramatikov. Cirkev sa tejto vlne "pohanských" ideí bráni, ale napokon sa s nimi cez Tomáša Akvinského (a ten cez Aristotela) vyrovná. Pre literatúru je však antika od samého počiatku nesmierne inšpiratívna. Homér, grécka tragédia i komédia, Ovidius, Vergilius, ale aj rímski autori komédií Terentius a Plautus a prozaici Petronius či Apuleius, to je pre vznikajúcu renesančnú literatúru zlatá baňa. Danteho Božskú komédiu, vrcholné dielo stredovekej literatúry, prerastajúce do renesancie, si ťažko možno predstaviť bez Vergilia (práve on sprevádza Danteho po pekle a očistci). Korene v antickej poviedke má aj Boccacciov Dekameron, ovplyvňujúci ďalšie diela iných literatúr (Chaucerove Canterburské poviedky či Heptameron Margaréty Navarskej). Boccacciove stopy nesú aj Cervantesove Príkladné novely a čosi z nich sa nájde aj v Donovi Quijotovi, vari najslávnejšom diele tohto obdobia. Renesancia sa živila ideami humanizmu aj reformačného hnutia. Blízka nám je záujmom o živého človeka. Na rozdiel od stredoveku postavila do svojho stredu človeka a jeho pozemský život. Človeka s jeho túžbami po šťastí i zmyslových zážitkoch. Túži žiť naplno tu na tejto zemi a nečaká na posmrtný život, raduje sa a smeje – ako dokazuje nielen Boccaccio, ale aj francúzsky mních a lekár Rabelais v diele Gargantua a Pantagruel. Život jednotlivca nie je imúnny ani proti osobným tragédiám, ako nás o tom presviedča F. Villon v Malom a Veľkom testamente. Z renesancie žije i španielsky dramatik Lope de Vega a – pochopiteľne najmä nesmrteľný Shakespeare.
S vojnovými pohromami, epidémiami v podobe morových rán a protireformačnými vojnami rozvracajúcimi Európu prišla reakcia v podobe baroka. Ľudia zneisteli, ukázalo sa, že rozum, na ktorý bola renesancia pyšná, je často na osud človeka prikrátky, že sú sily, ktoré ho prevyšujú. Nad oslabeným racionalizmom víťazí mystika, nad pozemským životom druhý svet. Človek cíti svoju nedostatočnosť a slabosť pred deptajúcimi dejinami a musí sa oprieť o vyššiu autoritu. Barok, to je oživenie náboženskej viery (i prenasledovanie prívržencov reformácie), pompézna výzdoba chrámov, ktorá pôsobí na cítenie veriacich. Barok v literatúre charakterizuje expresivita, vzrušenosť, senzualizmus, ale aj erotizmus – najmä v tzv. ľudovom baroku, ktorý vyvažuje náboženskú exaltovanosť, pretože človek má nielen dušu, ale aj telo, a to sa nedá vždy umŕtviť. V baroku dominuje náboženská poézia, dráma s náboženským námetom (Calderon de la Barca) či epos na náboženské motívy (Torquato Tasso: Oslobodený Jeruzalem), ale najmä chrámová hudba (J. S. Bach, F. Händel).
Keď pohromy prešli (r. 1648 sa skončila tridsaťročná vojna) a pomery sa skonsolidovali, vrátila sa – hoci na inej úrovni – idea renesancie a antiky v podobe klasicizmu. Tentoraz sa svet antiky vnímal najmä cez estetiku, ako ideál krásy. Napodobňujú sa antické literárne žánre, a to "vysoké" (óda, tragédia) aj "nízke" (satira, komédia), vznikajú poetiky (Boileau), ktoré presne určujú, čo sa smie a čo nie. V dráme je nevyhnutná jednota miesta, času a deja (Corneille, Racine, Moliére). Ideovým podložím klasicizmu bolo osvietenstvo, ktoré znovu postavilo na piedestál ľudský rozum a ostro vystúpilo proti náboženským dogmám ako konečnej pravde. Voltaire, encyklopedisti a ďalší osvietenci (J. J. Rousseau) postavili do stredu vesmíru človeka a vytlačili Prozreteľnosť na jeho okraj. Európou zvučia heslá francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť, bratstvo. Umenie vystupuje proti tyranom (Schiller, Lessing), kvôli poznaniu a prieniku do tajomstiev života a sveta ("budete ako bohovia") človek neváha obetovať svoju dušu (Goetheho Faust).
ROMANTICKÝ INDIVIDUALIZMUS
Prílišný dôraz na racionalitu znásobený normatívnou poetikou môže viesť v umení k vypreparovaniu všetkých štiav, ktorými dielo žije. A tak po klasicizme sa váhy literárneho vývinu priklonili zase na stranu emotívnosti a vnútorného zážitku. Všetko sa spája s individualizmom. Romantický individualizmus sa vypínal až k titanizmu. Zrodil vášnivé osobnosti, nespútané, slobodné, revoltujúce proti spoločnosti, ale aj občiansky angažované. Sám veľký Byron písal básne na obranu robotníkov a podporoval boj národov za slobodu. Išiel bojovať do Grécka, ktoré práve povstalo proti Turkom. A čo stredná a východná Európa? Aj tu sa veľkí romantici postavili na stranu porobených národov (naši štúrovci, Mickiewicz, Slowacki, Petöfi, proti despotizmu zdvihli hlas Puškin aj Lermontov). Pravda, bol aj konzervatívny romantizmus (Chateaubriand vracal do literatúry "ducha kresťanstva" a utekal pred revolúciou). Na strane revolúcie bol však i V. Hugo a H. Heine. Vcelku možno povedať, že v epoche romantizmu sa európska literatúra pohla smerom na východ a našla tam rovnocenných partnerov. Aj literárna tvorba v Spojených štátoch priniesla v tomto čase už výrazný vklad (dielo E. A. Poea) do tezauru, ktorý J. W. Goethe prvýkrát pomenoval "svetovou literatúrou".
Ak sa romantizmus zdôrazňujúci vypätý individualizmus spôsobený emocionálnym prežívaním skutočnosti realizoval najmä v poézii, literárny realizmus nastupujúci v druhej polovici 19. storočia uprednostnil epické žánre a predovšetkým román. A tak tu máme priam záplavu vynikajúcich románov anglických (Fielding, Dickens), francúzskych (Stendhal, Balzac, Flaubert a Zola ako naturalistická odnož realizmu) a najmä ruských (Turgenev, Tolstoj, Dostojevskij, Gončarov a mnohí ďalší). Poučka hovorí, že realizmus zobrazuje život formami samého života, že sa v ňom uplatňuje princíp mimesis, teda napodobňovací. Človeka vníma na širokom spoločenskom pozadí, a tak vypovedá nielen o sebe, ale aj o spoločnosti v konkrétnej etape vývinu. Realizmus je však antinormatívny, a tak produkuje množstvo individuálnych realizácií. Metamorfózami prešiel najmä román 20. storočia (R. Rolland, A. Gide, A. France, T. Mann a ďalší), ktorý sa usadil potom v Spojených štátoch (S. Lewis, J. Steinbeck, W. Faulkner, E. Hemingway a i.) a neskôr v Latinskej Amerike (A. Carpentier, J. Cortázar, E. Sábato, M. Vargas Llosa, G. Márquez a ďalší, ktorí dokázali spojiť moderný životný pocit s domácimi mýtmi).
Dvadsiate storočie – teda naša súčasnosť – je storočím -izmov, signalizujúcich zrýchlený literárny vývin a rozpad ustálených foriem života. Je to evidentné najmä v poézii, kde sa najdlhšie udržal surrealizmus. Experimentuje sa však aj v próze a dráme (absurdné divadlo E. Ionesca). V próze prichádzajú s individuálnymi iniciatívami J. Joyce, M. Proust a F. Kafka (prekvitá však aj tradičný román: J. Galsworthy). Nevymizli ani skupinové podnety, ako francúzsky nový román (M. Butor, A. Robbe-Grillet), ktorý je reakciou na prózu francúzskeho existencializmu (A. Camus, J.-P. Sartre, S. de Beauvoirová). Takmer sme zabudli na socialistický realizmus, ktorý má tiež svojich velikánov (M. Gorkij, M. Šolochov). A sme v postmoderne, ktorá všeličo poprela, všeličo zrelativizovala a o ktorej nevedno, kam nás zavedie.
VLADIMÍR PETRÍK
(Autor je literárny vedec)
(Pozri aj 2. stranu v Magazíne SME)
