Nijaký národ nepriznáva rád, že okrem svetlých stránok existujú v jeho histórii aj také, ktoré by najradšej zamkol do trinástej komnaty. Pritom národ, ktorý by sa za niečo vo svojej minulosti či prítomnosti hanbiť nemusel, história nepozná. Najblišie má k manipulácii s nevznešenými kapitolami dejín nedemokratický politický režim, najmä ak je postavený na nacionalistických základoch, respektíve ideologickej konštrukcii. Posmrtne vydané dielo proskribovaného českého historika a znalca obdobia protektorátu Tomáša Pasáka (zomrel v roku 1995) Český fašizmus 1922-1945 a kolaborace 1939-1945 je prvou ucelenou monografiou o tom, čo malo byť vari navždy v českých dejinách zabudnuté. Obnažuje sociálne, historické a hospodárske korene fašizmu a kolaborácie v Čechách v rozsahu, v akom česká historiografia s touto témou dosiaľ nepracovala. Ťažiskom knihy je hĺbková analýza regionálnej genézy, rozkvetu a rozpadu fašizmu v Čechách. Charakter kľúčového prameňa pri poznávaní českých podôb fašizmu získala jeho kniha doplnením o kongeniálnu štúdiu profesora Milana Nakonečného K psychologii a perspektivám českého fašizmu.
Fašistická ideológia našla v Čechách ohlas takmer okamžite, ako sa v Taliansku dostal k moci v roku 1922 Benito Mussolini. V dnešnom svetle vyznieva iste paradoxne, že profašistické hnutie v Čechách nebolo postavené na myšlienke extrémneho českého nacionalizmu. Vychádzalo z koncepcie vytvorenia silného spoločného štátu Čechov a Slovákov proti iredentistickým snahám Maďarov a Nemcov ako ideologickej a politickej bariéry pred ideami ruského boľševizmu, exportovanými do Európy sieťou komunistických strán. Špecifikom českého fašizmu bolo aj úsilie o oslabenie vplyvu Hradu - teda Masaryka a Beneša - na českú a slovenskú medzivojnovú politiku. V tomto zmysle sa však fašistické hnutie v Čechách, legitimizované v očiach mnohých ľudí prostredníctvom legendárneho legionárskeho generála Radolu Gajdu, ktorý sa v roku 1927 stal predsedom Národnej obce fašistickej, dostávalo aj vzhľadom na svoj politický program do čoraz väčších vnútorných i vonkajších rozporov. Bolo preto zákonité, že najmä s dramaticky rastúcim vplyvom nemeckého nacionálneho fašizmu sa české fašistické hnutie posúvalo k čoraz vyhranenejšej antiliberálnej, antisemitskej a antidemokratickej platforme. Neskôr ju reprezentovala najmä najznámejšia česká fašistická organizácia Vlajka a skupina Zelené hákové kríže. Český fašizmus bol v období svojho triumfu, za protektorátu dosť protirečivý. Fašisti patrili medzi najradikálnejších stúpencov obrany spoločného štátu v období mníchovského diktátu. Preto mnohí z nich nenachádzali s nacistami spoločnú reč, hoci mnoho iných - nefašistov a nenacistov - s Nemcami spolupracovalo. To už však autor prechádza do obdobia masovej protektorátnej kolaborácie. Pasák potvrdzuje starú pravdu o tom, že individuálne nešpecifikovaná ľudská masa, nech hovorí akýmkoľvek jazykom, nie je z politického hľadiska ničím iným než poddajnou plastelínou v rukách úzkych politických skupiniek, udržiavajúcich si svoje postavenie či už terorom, alebo mediálnym ohlupovaním. Pasák to dokladá príkladom masového trúchlenia Čechov nad zavraždeným Heydrichom. Kto si spomenie na zábery stotisícového smútočného davu na Václavskom námestí z dokumentárneho filmu V tieni smrtihlava, ten pochopí, o čom je reč. Sfanatizovanie či vystresovanie masy (národa) treba posudzovať nie ako vec kolektívnej viny, ale ako perfídne dielo konkrétnych jednotlivcov. Zodpovednosť za činy teda musí byť individuálna, a nie kolektívna.
Nesmiernym prínosom Pasákovej práce je historiografická podrobnosť a dokumentárna verifikačnosť rozkrytia zdrojov českého fašizmu a kolaborácie. To robí z knihy jedno z kľúčových diel modernej českej historiografie. V širšom význame to svedčí o úsilí českej spoločnosti vyrovnať sa so zapáchajúcim dedičstvom vlastnej histórie, je to nepriama výzva pre nás a našich historikov. Človek má totiž dojem, že slová ako fašizmus a kolaborácia akoby sa slovenských dejín na rozdiel od takmer všetkých národov Európy - vôbec netýkali. IGOR OTČENÁŠ
(Autor je spisovateľ)
