Izraelsko-palestínske mierové rokovania vstúpili v septembri do konečnej fázy, na konci ktorej má dočasné dohody o palestínskej autonómii nahradiť dohoda o trvalom urovnaní vzťahov. Oba vyjednávacie tímy si dnes po prvýkrát sadnú spolu v Ramalláhu, aby začali spisovať rámcovú verziu tejto dohody, teda akúsi deklaráciu princípov. Podľa plánu by mala byť hotová do februára a definitívna dohoda potom do septembra budúceho roku.

Konečnú dohodu, pre ktorú majú Palestínčania eufemizmus "konečné riešenie", dnes už aj v Izraeli chápu tak, že bude zakladajúcim dokumentom palestínskeho štátu. V mysliach Palestínčanov štát de facto existuje, má inštitúcie reprezentujúce celý národ, Arafatova praktická právomoc sa však sústreďuje len na niekoľko oddelených enkláv oficiálnej palestínskej autonómie. Barak už dnes hovorí o separácii a palestínsky vodca si určite domyslel, že tá je teraz pre izraelského premiéra zo strategického aj bezpečnostného hľadiska výhodná. Kým Barakov predchodca Netanjahu neustále opakoval, že Arafat musí najskôr skončiť s násilím a lepšie pripraviť svoj ľud na mier, vykresľovanie Palestínčanov ako démonov, ktorí musia žiť v gete, aby sa židovský štát mohol cítiť bezpečne, dnes už z oficiálnych miest nepočuť. Izrael je pripravený dávať a Barak je obchodník, ktorý ponúka Palestínčanom obchod - no licitovanie sa začína dosť vysoko.

Budú mať Palestínčania právo riadiť vlastnú nezávislú zahraničnú a obrannú politiku a kontrolovať hranice - a vôbec, na akom území? Už dnes je jasné, že dostanú menej ako územie pôvodne zabraté v šesťdňovej vojne v roku 1967. No Barak už nariadil demontovanie niekoľkých Izraelských osád a je pripravený zrušiť ďalšie a zoskupiť ostatné do veľkých blokov v blízkosti zelenej línie, čo dodnes neurobil žiadny premiér. S delením územia súvisí aj delenie vodných zdrojov. 60 percent svojej spotreby dnes Izrael čerpá z podzemných zásob na západnom brehu Jordánu. Niekoľko miliónov Palestínčanov, ktorí počas vojen v rokoch 1948 - 1967 ušli do susedných arabských štátov, čaká na možnosť návratu. Izrael ich na svojom území nechce, no je pripravený rokovať o kompenzáciách. Koľko ich bude schopný absorbovať budúci palestínsky štát - to závisí samozrejme od Arafata a od veľkosti územia, ktoré dostane. No napríklad Gaza je už dnes jedným z najpreľudnenejších kúskov zeme a "Palestína" sa určite nestane takým rajom pre všetkých Palestínčanov žijúcich v diaspóre, ako kedysi židovský štát pre Židov na základe zákona o návrate.

Izrael vyhlásil Jeruzalem zákonom za svoje večné a nedeliteľné hlavné mesto - a Palestínčania nemajú radi tento imperatív. Aj v najlepšom prípade - teda keď Jeruzalem, v arabskom jazyku Abú Dis, ostane pod izraelskou suverenitou a Arafat sa uspokojí s tým, že neďaleká rovnomenná osada sa stane hlavným mestom Palestínčanov - zostane hlavným mestom aj pre Palestínčanov, a teda aj zdrojom ďalšieho napätia. Nehovoriac o náboženskej stránke konfliktu. Premiér Barak chce do februára konkrétne výsledky alebo aspoň to, aby obe strany vyložili karty na stôl. KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ