otvorili hraničný priechod 9. novembra 1989, boli len jednostrannou záležitosťou. Zatiaľ čo jasajúci západní Nemci - Weiss sa topili v oceánoch šampanského, obyvatelia východného Nemecka - Ossis, príliš chudobní na podobný druh radovánok, sa zamyslene, trochu unavene a akoby stratení potuľovali okolo. Až na poslednú chvíľu súhlasili organizátori osláv 10. výročia tejto udalosti v nemeckom parlamente Reichstag s tým, aby sa východonemecký disident Joachim Gauck objavil vo svetle reflektorov spolu s kancelárom Gerhardom Schröderom a jeho predchodcom Helmutom Kohlom.
Podľa nedávnych prieskumov agentúry Hans Boeckler Foundation sa dve tretiny zo 16 miliónov východných Nemcov cítia bohatšie než pred desiatimi rokmi. To ale znamená, že jedna tretina nie. Ani to neprekvapuje, keď si uvedomíme, že nezamestnanosť vo východnom Nemecku je dvakrát vyššia než v západnom. A bola by ešte vyššia, keby sa zo západu na východ nepresúvalo okolo sto miliárd dolárov ročne. Najhlbšie padli práve tí z "elity" komunistického režimu, teda robotnícka trieda. Hrdzavejúce továrne boli zatvorené a neuplatnili sa ani právnici, lekári, učitelia a štátni úradníci, ktorých kariéra sa automaticky spájala donášaním pre Stasi. Sledujúc tento trpký vývoj, zdá sa až prekvapujúce, že len jeden z piatich Ossis je stúpencom Strany demokratického socializmu (PDS), teda bývalých komunistov. Výstredné volebné postoje spojené s xenofóbnym pravicovým extrémizmom, sú časťou kultúry bývalého východného Nemecka - tu dochádza k väčšine rasistických útokov na cudzincov, hoci čo do počtu obyvateľov tu žije iba jedna pätina všetkých zjednotených Nemcov. Zdá sa preto, že Ossis sú dnes stále záťažou pre viac prosperujúci a osvietenejší západ Nemecka.
Čas a vzdelávanie však chorobu rasizmu vyliečia a stane sa to pravdepodobne rýchlejšie v Nemecku než v iných postkomunistických krajinách. Rozdiely východnej a západnej ekonomiky sa časom tiež vyrovnávajú a za dvadsať rokov nebudú väčšie, než boli na začiatku prvej svetovej vojny. Teda koniec dobrý, všetko dobré?
"Antifašistický obranný múr", ako ho nazýval východonemecký režim, bol príšernou stavbou, kde prišli o život stovky ľudí len preto, že sa chceli dostať do inej časti svojho vlastného mesta. Šesť cudzích armád a tisíce nukleárnych zbraní bolo sústredených na pôde rozdeleného Nemecka. Ako sme mohli dovoliť znovuzjednotenie najväčšieho štátu strednej Európy so skúsenosťami z dvoch svetových vojen a nebáť sa pritom, že sa spustí lavína? Samozrejme, že mohli. Ľudia, ktorí tam žili, dokázali, že celé komunistické chvastanie a vyhrážky boli falošné a všetky poststalinské režimy do jedného padli. To, čo sa začalo vo Francúzsku v roku 1789, efektívne sa skončilo v Berlíne v roku 1989. A tak som zobral kúsok berlínského múru pre svoju dcéru (pekný veľký kúsok s vydareným sprejovým graffiti) a odišiel na pár dní do Poľska predtým, než som zašiel do Prahy na ďalšiu revolúciu. "Tak kde je môj kúsok toho múru, oco?" Bohužiaľ. Zatiaľ čo som mal vo Varšave pri ministerstve kultúry zaparkované auto, aby som tam urobil interview s nejakou zapadajúcou poľskou hviezdou-herečkou, ktorá bola v tom čase ministerkou, niekto sa vlámal do môjho auta a ukradol mi kufrík. Zlodeji v ňom mohli nájsť niekoľko kaziet, oblek na interview s prezidentom a tiež tvoj kúsok múru. Domnievam sa, že môj voz vykradli predovšetkým preto, že mal nemeckú poznávaciu značku.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
