Tanečná skupina a dato sa prednedávnom predstavila publiku s novým projektom nazvaným Ženy (ktorý môžu diváci vidieť aj 13. novembra na slovenskom festivale súčasného tanca Bratislava v pohybe v divadle Aréna). Chce ukázať slovenskému publiku, že je tu už iný tanec, vyslobodený zo známych stereotypov. Pohyb, ktorý sa usiluje byť dramatickým prvkom, rovnocenným slovu, len iným, zacieleným na intuíciu. Projekt pripravila umelecká vedúca skupiny, choreografka, tanečnica a pedagogička na VŠMU Marta Poláková.
Prečo práve prepojenie tanca s divadlom?
"Mám pocit, že si to vyžaduje dnešná dynamická doba. Divák pod vplyvom nespočetných impulzov chce vidieť akciu. Zadívať sa a pritom rozjímať, to sa dnes už veľmi nedá. Svojím racionálnym spôsobom myslenia nemáme šancu pochopiť, o čo ide. A tak v priebehu troch minút strácame záujem. Tanec nemôže vyjadriť niečo konkrétne, pokiaľ nechce byť popisný, a teda nezaujímavý. Hovorí skôr o intuitívnej stránke človeka. O tom, čo robíme akoby podvedome."
Myslíte si teda, že tanec nestačí?
"Abstraktné projekty sa ťažko vnímajú. Aby predstavenie malo divácky efekt, nevystačí si len s čistotou línií, s výtvarno-vizuálnymi kreáciami. Musí tam byť niečo konkrétne, s čím sa divák môže identifikovať. Dnes víťazí emocionalita."
O a date sme dlho nepočuli. Prečo?
"Žijeme v tvrdších podmienkach. Ľudia, ktorí chcú tancovať súčasný tanec, sú nútení živiť sa učením. Tanečná skupina potom nefunguje tak, ako by mala. Netrénuje sa každý deň, chýba súborová práca. V malom čase musíme urobiť maximum."
Akým spôsobom získavate finančné prostriedky?
"Samozjreme, že grantovo. Až keď dostaneme peniaze na konkrétny projekt, rozmýšľame, čo si za ne môžeme dovoliť. Nie vždy sa mi napríklad podarí, aby výtvarné riešenie scény mohli robiť výtvarníčky ako Marija Havran či Miriam Petráňová."
Kto mal nápad urobiť projekt a data Ženy? Nevznikla tá myšlienka vo feministickom časopise Aspekt?
"Nie. Čítala som poviedku Hodvábne pančuchy a zrazu som začala vidieť, ako by mohla vyzerať v tanci. Vedela som, že chcem robiť ženskú tému. Pocity, túžby ženy vo vzťahu k sebe samej, k iným ženám, k okoliu. A tak som hľadala aj herečku a dostala som sa k Milke Zimkovej."
Aké sú špecifické znaky súčasného tanca, niekedy nazývaného aj postmoderný tanec?
"Práve jeho postmoderná charakteristika - otvorenosť, ale aj snaha dostať sa čo najbližšie k prirodzenosti pohybového výrazu. Pohybový výraz moderného tanca, ktorý reprezentuje štýl Grahamovej, Canninghama, je na súčasnosť trochu strnulý. Technika i výraz sa menia. Súčasný tanec sa usiluje byť prirodzený, oslobodzovať telo od kánonov pohybovej techniky. Zároveň chce získať maximálnu vyjadrovaciu schopnosť, dynamiku, schopnosť reagovať."
A čo klasické prepojenie tanca s hudbou?
"Toto spojenie je podstatne voľnejšie. Priekopníci uvoľňovania to doviedli až do extrému - tanec a hudba plynú vedľa seba, ale takmer nič iné nemajú spoločné. My vlastne pokračujeme - a to tak, že tanec a hudba sú v kontraste, ktorý je zámerný alebo podporuje atmosféru. Tak ako svetlo môže podporiť momenty pohybovej kreácie, môže ich podporiť aj hudba. Tanec s hudbou sú teda dnes v oveľa väčšej rovnováhe. Tieto tendencie sú viditeľné aj u zahraničných choreografov."
Verejnosť však dáva prednosť koncertu či divadlu. Prečo nie tancu?
"Dlho sme tu nemali nič iné okrem ľudového tanca a baletu. Posledných desať rokov sa kryštalizuje tento umelecký druh, ktorý už má v zahraničí desaťročia svoje zázemie. Chceme ukázať, že sme tu."
Nie je nezáujem spôsobený tým, že publikum tancu nerozumie?
"My sa snažíme divákom priblížiť tanec cez prežitie emócií, pretože s tým sa dokážu lepšie identifikovať. Vtedy majú pocit, že lepšie tancu rozumejú."
DÁŠA ČIRIPOVÁ
(Autorka je teatrologička)
