Konečne teda vyšla kniha, ktorú pravidelní čitatelia literárnych časopisov očakávali už od počiatku tohto desaťročia. Práve v tomto čase sa totiž začali v týchto prevažne bratislavských periodikách svojimi poviedkami výrazne presadzovať dvaja (vtedy) mladí prozaici z Devínskej Novej Vsi. Tak ako tieto texty, plody svojej práce, prinášali do mesta, do redakcií, tak aj postavy ich poviedok zvyčajne cestovali do roboty prímestskými autobusmi alebo vlakmi. Pravda, oveľa pravidelnejšie ako zmienení dvaja autori za svojimi redaktormi. Napriek tomu tých pár výjazdov štylizovaných spisovateľských vidiečanov (čo už je Devínska Nová Ves za dedinu?) do štylizovaného mesta (čo už je Bratislava za mesto?) dokázalo vzbudiť pozornosť nielen medzi redaktormi a hŕstkou kaviarenských intelektuálov, ktorí sa okolo redakcií motajú, ale aj, čuduj sa svete, medzi normálnymi ľuďmi. Že prečo? No zrejme práve preto, že nepísali o redaktoroch a intelektuáloch ich redaktorsko-intelektuálskym jazykom. Týmto dvom sa napriek všetkej vtipnosti a hravosti textov, ktorá je dotovaná ich tríbenou schopnosťou počuť a vidieť všetko bizarné v jazyku i v ľudskom správaní, podarilo podať vo svojich poviedkach veľmi závažnú správu o ľudskej obmedzenosti, nudnosti, nenaplnenosti, hlúposti či až zhovädilosti. Ale kdesi pod tým, tak, že si to postavy - a s nimi niekedy aj čitateľ - hádam ani neuvedomujú, aj o smútku a nešťastí, ktoré týchto ľudí, neschopných žiť čosi viac ako otupnú prácu a nudné manželstvo, stále sprevádzajú. Desivé je pritom to, že títo dvaja nepíšu o žiadnych stratených existenciách, o ľuďoch z okraja spoločnosti, ale o celkom bežných, na Slovensku prevládajúcich pracovných silách nie síce ideálnych, ale o to našskejších. Rovnako tristné je i uvedomenie si toho, ako dávno slovenská literatúra o ničom podobnom nepísala. Jediné, čo je na tom celom vtipné, je samotná literatúra, ktorú obaja tvoria: evidentne neznudene a nenudnú, evidentne hravo a hravú. Vzhľadom na to, že práve o literatúru tu ide, nie je to málo. "Ale pozornejší čitateľ si už možno všimol, čo spája všetky naše zdanlivo ničím neprepojené poviedky: extrémnosť, hra s textom a nezaťaženosť autorským JA," píše v autorských poznámkach na záver knihy Dušan Taragel. Presnosť tejto autocharakteristiky vypovedá o tom, že autori si v súlade s jednou zo svojich postáv jasne uvedomujú, že na slovenského človeka "treba ísť rafinovane, fyziologicky".

Dosť dlho sa teda čakalo na knižnú podobu týchto poviedok. Dokonca tak dlho, že kniha sa stihla pre istý okruh čitateľov stať kultovou ešte predtým, než napokon skutočne vyšla. Medzitým už autori stihli prísť o svoje nevšedné poznávacie znamenie nerozlučnej dvojice: Peter Pišťanek sa vďaka úspechu svojich románov a noviel stal všeobecne a právom zrejme i sebou samým - uznávanou spisovateľskou celebritou, zatiaľ čo Dušan Taragel ostal na dlhé obdobie najvýznamnejším prozaikom bez knihy. Ich opätovné stretnutie vo výbere Sekerou & nožom - obsahuje spoločné i samostatné poviedky napísané v rozmedzí viac ako desiatich rokov - sa tak stáva príležitosťou jednak na nostalgické spomínanie a sondy do počiatkov neskoršieho úspechu (to hlavne v prípade starších Pišťankových próz), pre mnohých však aj na objavovanie mimoriadne kvalitných textov "neznámeho autora" (ide najmä o vrcholné čísla výberu, Taragelove poviedky Cudzinci v noci a Mato Grosso). Kniha však ostáva aj ódou na spoločnú zábavu pri tvorbe, z ktorej sa môže tešiť aj čitateľ nezabudnuteľných poviedok O vplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky či titulnej Sekerou & nožom. PETER DAROVEC

(Autor je šéfredaktor časopisu RAK)