Na druhej strane maľba disponuje neustálym bohatstvom zobrazovaných foriem a to ju v rovine popularity stále drží na prvej priečke. V týchto súradniciach sa pohybujú diela na výstave Jany Ovšákovej (1971) Dotyk medúzy, ktoré máme v týchto dňoch možnosť vidieť v kurátorskej koncepcii Juraja Mojžiša v bratislavskej galérii Tatrasoft. Formálne registrujeme osciláciu medzi lyrickou abstrakciou s prvkami surrealistickej tajomnosti, autorka však nespadá do štýlovej vyprázdnenosti. Koncentruje sa v hre tvarov - zväčša v jednom dominujúcom, vsadenom do rafinovaného farebného prostredia, ktoré samo seba na prvý pohľad definuje, no pri chápaní celku sa partikularizuje až rozlaďuje. Jej skorší záujem o deformáciu tvarov zobrazením lomeného zrkadla nás presviedča, že tento spôsob uvažovania a stvárňovania je pre ňu stále dostatočne atraktívny a maľba primeraným prostriedkom na jeho vyjadrenie. Preto sa dá hovoriť o jej doterajšom mladom diele ako o prísľube, ktorý postačuje na to, že už i samotné experimentovanie s relativitou tvarov svojou presvedčivosťou patrí do tej skupiny súčasného výtvarného umenia, ktoré prepája našu maliarsku tradíciu s dneškom. RICHARD GREGOR
(Autor je výtvarný kritik)
