Rozklad teenagerských skupinových idolov občas slúži ku cti jednotlivcom, ktorí chcú dokázať, že ich hudobný vkus pozná aj širšie hranice než tie, s akými sa stotožnili v časoch svojej komerčne spoľahlivej záruky. Naraz sú z nich rockeri, milovníci hip-hopu a labužníci s folkovými chúťkami, ktorí by svoju vykalkulovanú minulosť najradšej hodili za hlavu a nechali ju zadupať davmi staronových fanúšikov. Sú i takí, ktorým sa to nie a nie podariť. Melodické postupy kedysi domovských partií sú im také blízke, že sa z nich nedokážu vymaniť, čo by ako dumali nad svojou vysnívanou novou tvárou. Taký Joe McIntyre by mohol podstúpiť tri plastické operácie, ale ktorá z obdivovateliek zabudne, že bol spätý s fenoménom New Kids on the Block. O to viac, ak zabudnúť vôbec nechce. Ronanovi Keatingovi treba držať palce, lebo sýty vokál na kvalitný repertoár má, hoci jeho baladické sólo vo vernom duchu írskeho kvinteta Boyzone zatiaľ nemalo čím prekvapiť. Športová fanatička Mel C sa po dočasnom odskočení zo Spice Girls zhliadla v tvrdom rocku, ktorý jej spočiatku málokto uverí, a jej kolegyňa Geri Halliwellová radšej - poznajúc svoje možnosti - popovú parketu ani neopustila. Zánik senzačne úspešnej britskej formácie Take That pred tromi rokmi iba potvrdil, že ďalej nevyužiť jej spevácky i autorský potenciál by mohlo byť miernym ochudobnením toho lepšieho, čo scéna sériovo fabrikovaných kapiel splodila.
Po Markovi Owenovi a Robbiem Williamsovi si trúfol na samostatnú dráhu aj Gary Barlow. Keďže práve on bol autorom prevažnej časti repertoáru a najčastejším producentom nahrávok Take That, je potešiteľné, že jeho debutový album Open Road možno i po dvoch rokoch považovať za vcelku vydarenú a vyrovnanú prvotinu, ktorá len v malých náznakoch pripomenula kolegiálne preferovanú tvorbu. Vyspelosť prednesu Georgea Michaela, ku ktorému kritika častejšie prirovnáva nástup Robbieho Williamsa, síce Barlow nedosiahol, ale jemným soulom poznamenaná kolekcia bola značným prísľubom. Škoda, že bez dlhšie trvajúceho efektu. Dva roky mal Gary Barlow na to, aby jeho Dvanásť mesiacov a jedenásť dní - ako nazval čerstvý druhý album - poslucháčov presvedčilo, že motúzy ťahané okolo ich uší neboli márne medové. Kým debutu, na ktorý si zložil osem z dvanástich piesní, pomohla i autorská spoluúčasť Madonny, podpísanej pod úvodnú pieseň Love Won‘t Wait, tentoraz sa spoľahol výhradne na seba. Načrel tak síce do vôd, ktoré sám najlepšie pozná, ale horšie je, že ich už dôverne poznáme aj my. Nebyť pôvabných šperkov v aranžmánoch a pár lahodných balád, album by bol na nerozoznanie od predchádzajúcej produkcie a bez akéhokoľvek pokroku vo výraze. Pocit sily, ktorý Gary Barlow deklaroval v pilotnom hite Stronger, pramení asi najmä z jeho na tele viditeľných športových záujmov. Niekdajší člen potulného kabaretu "praštil" so školou ako šestnásťročný a pravidelne míňal celé vreckové na hodiny tréningu vo fitnescentre. Zdá sa však, že mať pevnú pôdu pod nohami v podobe osvedčeného štýlu mu vyhovuje viac ako experimentovať s vyvýšenými stupňami, ktoré by silou vôle ustál. Takto je z nového albumu "iba" porcia príjemného popu, ktorý neurazí. Ale čo by aj za to iní dali. DALIBOR HLADÍK
