"Rakúsko je príšerné. Reakčné, antiliberálne, antiumelecké. A Nemecko? Ešte horšie. Vatikán? Tam to predsa celé vymysleli. A čo Fínsko? Možno nie je až také bigotné, ale inak… A takto môžeme pokračovať ďalej. Krajina je sama osebe pravdaže vždy celkom pekná. A takzvaný národ, alebo, ak chcete, obyvateľstvo, je koniec koncov tiež viac-menej v poriadku. Lenže politici a nimi spravovaný a zastupovaný štát - hrôza. Nedá sa to zniesť. Dá sa odtiaľ akurát tak emigrovať. Tak dobre, netreba rovno emigrovať, takto doslova to napokon nikdy nikto nemyslí. Nakoniec, všetci sú ešte stále tu." Tieto vety vyslovil Thomas Bernhard v jednom z posledných rozhovorov pred svojou smrťou.
Pražské vydavateľstvo Prostor, ktoré sa na českej pôde už dávnejšie ujalo sprostredkovania prozaického diela rakúskeho spisovateľa a dramatika Thomasa Bernharda (1931-1989), si v týchto dňoch trúflo vydať autorov prozaický epilóg - takmer päťstostranový román Vyhladenie s podtitulom Rozpad, ktorý v origináli vyšiel v roku 1986. Vydavateľská odvaha v tomto prípade nespočíva ani tak v spoločenskej výbušnosti tohto textu. Praha či Bratislava nie je Viedeň a Rakúsko osemdesiatych rokov, ktorému Bernhard tak vášnivo nadával a ktoré s takou naliehavosťou preklína. Ide tu o čisto edičnú odvahu, pretože relatívna známosť Bernhardovho mena ešte nie je zárukou záujmu o knihu, ktorá je polygraficky bežným paperbackom, no za veľmi exkluzívnu cenu (v Českej republike 499 korún a na Slovensku dokonca 629). A potom tu samozrejme a predovšetkým ide o charakter tohto diela. Vyhladenie je masou textu rozdelenou na dve časti - a každá z nich je jedným jediným odstavcom. Ako sa s Bernhardovým posledným románom čitateľ vyrovná, je najmä v úvodných častiach, čiže v počiatočnej fáze "konzumácie", vecou odhodlania: treba sa ponoriť do textu a začať ho vstrebávať. No zahrievacia fáza trvá kratšie, než by sa zo začiatku zdalo - a potom je už čitateľ na jednej litanickej vlne Vyhladenia. Rozprávačom alebo skôr chrličom je Franz-Josef Murau, ktorý sa dozvie, že jeho rodičia a brat prišli pri autonehode o život. Namiesto ľútosti a vzlykov tryská z rozprávača nekonečný prúd nemilosrdnej bilancie, sarkastického popisu rodinného sídla Wolfsegg, z ktorého sa kedysi vymanil, rovnako ako sa vymanil z pazúrov Rakúska a usadil sa v Ríme. To všetko rozpráva svojmu rímskemu žiakovi Gambettimu, spovedá sa mu a pritom - a to u Bernharda nikdy nesmieme prehliadať - tu nejde iba o Rakúsko a iba o rodinné sídlo Wolfsegg.
Murau robí súbežné vyúčtovanie s celým svetom, s civilizáciou, ktorej je on sám dokonalým produktom: materiálne plne zabezpečený, s intelektuálnou výbavou, ktorej prejemnenosť je výsledkom západnej, presnejšie povedané stredoeurópskej kultúry. V tomto je celé Bernhardovo dielo neobyčajne paradoxné. V druhej časti Vyhladenia je Murau na pohrebe svojich rodičov a brata vo Wolfseggu. Pozoruje a popisuje sídlo, personál, svoje sestry, smútočných hostí, mŕtvoly - až na mŕtvolu haváriou zohavenej matky - vystavené v rakvách. Sú to priam orgie pozorovania a hodnotenia, pretože rozprávač sa priznáva, že práve to sa stalo jeho neovládateľnou vášňou. Áno, vášeň a chlad neodmysliteľne patria k Bernhardovým hrdinom i k atribútom Bernhardovho písania. V druhej časti už román nadobúda naozaj monštruózne rozmery. Textová hmota sa vŕši po samú hranicu únosnosti, opakujúce sa hypnotizujúce minimalistické "fázové posuny" rozprávanie takmer zastavujú. Mechanické švy nadstavovania niektorých motivických línií vystupujú na povrch napríklad v porovaní s iným Bernhardovým románom Korektúra. Nie sú však výrazom nejakej umeleckej krízy neskorého Bernharda - aj keď za jeho prozaický vrchol sa zvykne označovať román Rúbanie lesa z roku 1984, ktorý vyšiel v slovenčine v roku 1990. Tieto sporné, menej intenzívne miesta celkovo fascinujúceho Vyhladenia sú zrejme spôsobené definitívnym "vyhladením" Wolfseggu - rozumej Rakúska - slovami, oným, obrazne povedané psychoanalytickým prístupom Muraua, prípadne Thomasa Bernharda: od svojich tráum sa oslobodzujeme, "vyhladzujeme" ich, len čo sme ich popísali.
JOSEF CHUCHMA
(Autor je redaktor MF Dnes)
