Najnovšia videoprojekcia Jany Želibskej (1941) v petržalskom Cik Cak Centre sa vymaňuje z výrazových prostriedkov konceptuálneho prevedenia, aké poznáme z autorkiných starších diel. Videoprojekcia, ktorá bola donedávna len súčasťou širšie pôsobiacej inštalácie, sa osamostatnila a sústredila tým na seba všetky konotácie a odkazy, čím sa premenila z pôvodného centra diela na zhutnený autonómny celok. Želibskej dominantná orientácia na ženu, ktorá by mohla byť v polohe ex-post nie veľmi šťastne chápaná ako forma feminizmu, doznala v priebehu dlhoročnej a slovenskému prostrediu dobre známej tvorby mnoho posunov. Okrem primárnej redukcie ženy na pannu - ako objekt sexuálneho "odkrývania", ktorá zaberá v jej tvorbe podstatné miesto, treba spomenúť v slovenskom výtvarnom umení ojedinelú "rehabilitáciu" vizuálne tabuizovaného telesného dospievania. Najnovšie dielo je syntézou dvoch spomínaných polôh: je intímne a otvorené zároveň. Zaznamenáva časť z ne-dejovej línie, bez ohraničenia, ale v rámci postupnosti zachytáva dialóg sestier, ktorý evokuje dojem rituálu, akejsi liturgie feminínnosti. S videom autorka narába ako s fotografiou - neprekračuje techniku za jej záznamovú úroveň. Z tohto hľadiska sa môže zdať, že dielu chýba predošlá kooperácia s objektom a osnova myšlienky sa ochudobňuje. Na druhej strane je čistota výrazu devízou, ktorá v spojení s transparentným významom neponecháva diváka chladným, a to je v súčasnom umení jedným z predpokladov hodnoty. RICHARD GREGOR

(Autor je výtvarný teoretik)