a Radek Pastrňák. Vzápätí však nasledoval album s pračudesným názvom Rastaka- yakwanna, prekladaným v zmysle raz taká ako vaňa, a Buty sa vydali na veľké koncertné turné. V lete 1998 sa na živých vystúpeniach prestal objavovať čelista Andrei Toader, po vlečúcich sa rozporoch kapelu napokon opustil a zvyšná pätica členov splnila svoje predpovede štúdiovej pauzy. Ukončil ju až polročný pobyt skupiny na chalupe v Starých Hamroch uprostred Beskýd, kde si bubeník Richard Kroczek ml. vybudoval nahrávacie štúdio. Nový album Kapradí vychádza dnes vo vydavateľstve BMG Ariola ČR/SR, ktoré denníku SME sprostredkovalo rozhovor s Radkom Pastrňákom.
Cítite sa oddýchnutí po veľkej prestávke, alebo unavení po nahrávaní?
"Ešte stále som skôr unavený po nahrávaní. Bolo to skutočne namáhavé, pracovali sme dlho a piplali sme sa s tým. Najmä už len preto, že polovica vecí vznikla priamo v štúdiu. Išli sme tam s nehotovým materiálom a museli sme sa posilňovať. Takže teraz sme skôr unavení a necháme to celé do sviatkov odležať. Nový repertoár začneme hrať až na budúci rok."
Hoci konkrétne veci neboli pripravené, akási idea pred vstupom do štúdia predsa len musela byť.
"Ideou, aspoň mojou, bolo zasa urobiť hudobne trocha jednoduchší album. Nie nasilu pestrú, ale obyčajnú platňu."
Koncepciu predchádzajúcich albumov s odstupom hodnotíte ako prehnane pestrú?
"Myslím si, že sme sa s tým pohrali dosť. Už sme si v štúdiu za tie roky užili svoje a vyskúšali sme rôzne možnosti. Nikdy som si to neuvedomoval, ale svojho času mi napadlo, že všetko sú to vlastne pesničky, na ktorých si riešim svoje herecké mindráky. V každej mám takú malú roličku. Teraz je to síce možno tiež tak, ale chcel som, aby bol album jednoducho ideovo čistejší."
Dá sa povedať, že takáto jasná a do rôznych polôh nerozlietaná kompozičná stavba je prejavom muzikantskej alebo ľudskej zrelosti?
"To neviem. Je to každopádne reakcia na to, čo bolo predtým. Či sa dá hovoriť o nejakej ľudskej zrelosti, o tom by som pochyboval. Do toho mám aspoň ja ďaleko. Hoci keď sa pozriem do občianky, pomaličky by sa to aj malo dostavovať. Každopádne, taký zámer tam bol. Do akej miery sa podaril, to neviem."
V prvom rade, už hneď po úvode je jasné, že album je gitarovejší. Chceli ste si sám viac zahrať?
"Presne tak. Chcel som si viac zahrať a tak som si viac zahral, ale neviem, či to albumu extra pomohlo. Skôr si myslím, že niečo viac je v tých pesničkách, než v tom, čo tam hrá gitara."
Tak či tak, zatiaľ čo úvodná časť albumu je gitarovejšia, druhá polovica oddelená fórikom s časovým znamením a rozhlasovým čítaním správ sa zdá byť vnútorne zamyslenejšia. Prečo je album tak svojrázne predelený a aké sú tie dve roviny, ak teda mali byť rozdielne?
"Nemali byť rozdielne, ale keď to tak pôsobí, som rád. Jednoducho, keď sme počúvali fade out v pesničke Přišel den, bolo jasné, že sa tam musí ozvať podobný fór a náhodou je uprostred. Veľmi by som si tu nerozširoval ramená, že ten album má nejakú vážnu koncepciu. To nemá. Ak to tak vyzerá, v kapele asi budeme všetci radi."
Zvukové žarty použité na albume v hojnom počte sú nahranou štylizáciou, alebo nápadmi, ktoré sa v danej chvíli objavia, ukážu sa ako dobré, zasmejete sa na nich, a tak ich použijete?
"Je to o radosti z práce. Keď sa pri robote objaví niečo, čo nám pripadá také absurdné, že to na albume musí byť, tak to tam dáme."
Váš telefonický rozhovor zaznamenaný v jednej zo skladieb je autentický?
"Vyzerá to tak, ale je to zasa reakcia, ktorá človeku napadne niekde v krčme. V tomto prípade neviem presne, kde sa to začalo, ale už pred nahrávaním sme vedeli, že niečo také tam bude. Viete, dá sa povedať, že máme tak zhruba polovicu života za sebou. Možno si fandíme, ale je to jednoducho čas, keď človek nie je veľmi zvedavý baviť sa s ľuďmi a ešte tak pre niekoho niečo robiť. Beztak už je dosť povinností s deťmi. A tak potom aj človek v telefóne reaguje. Že nie je jasné, o čom ten rozhovor je, to je iba fajn."
A čo ten vtipný popevok v samotnom úvode albumu?
"Na rovinu musím priznať, že úvodná pesnička Jedno pivo je z čias, keď sme robili prvýkrát v živote niečo na zákazku. Mala to byť pesnička pre pivovar Radegast, ktorý ju potom z nejakých dôvodov nepoužil na svoje účely. A na začiatku albumu je asi preto, že sme na nič lepšie neprišli."
Ste známi tým, že prispôsobovanie sa konfekčnému vkusu rádií nemáte príliš v láske. Pred tromi rokmi ste len na naliehanie firmy prepracovali kompozíciu Malinkého ptáčka do "komerčnejšej" verzie. Ak by sme rozlíšili líniu nových piesní, singel Tata je oproti tvrdším rockovým skladbám takisto skôr obeťou pre médiá.
"Je to trocha obeť, ale je to aj pesnička, ktorá vznikla spontánne. I keby sme mali pripravených trebárs sto pesničiek a z nich vybrali túto kolekciu, vždy by sa dalo diskutovať, prečo tam ktorá je. Teraz sme nahrali len toľko pesničiek, koľko je na albume, plus jednu, ktorú sme tam nakoniec nedali. Urobili sme jej základ v štýle Led Zeppelin a do toho som mal recitovať nejaký ruský list. Pripadalo nám to strašne smiešne, no keď sme sa ráno zobudili, dohodli sme sa, že to tam nedáme. Ale teraz ten Tata. Môj otecko má 75 rokov, s mamičkou bývajú cez leto v horách, na zimu sa sťahujú zasa do mesta a stala sa mu taká vec, že ho akosi jednoducho ‘trafil šľak‘. Odviezli ho do špitálu a ja som si uvedomil, že za nimi strašne málo chodím. Aj Richard Kroczek má svojho otecka veľmi rád. Je to teda taká normálna, obyčajná pocta našim ‘fotríkom‘. Nie je to žiadna reakcia na skupinu Lunetic alebo niečo podobné. Myslím si, že je to dosť úprimná vec."
Tak mi potom nehovorte, že ste ľudsky nezrelý.
"No tak nie som. Samozrejme, do istej miery je to aj sranda, ale som presvedčený, že kto nemá so svojimi rodičmi pohodový vzťah, tak ani nemôže povedať, že ich má rád."
Ruština napokon na albume nie je, ale zaspievali ste si v ostravskom dialekte. Beriete to ako paródiu alebo vážnu vec?
"Už tam 36 rokov žijem a je to jazyk, ktorý pomaly mizne. Keď sa dnes Ostravčana spýtam na niektoré nárečové slová, často už ani nevie, čo znamenajú. Preto si myslím, že je dobré ich zaznamenať."
Poďme z Ostravy preč, tak ako ste odišli aj vy do štúdia v horách. V čom bola zmena pri nahrávaní najvýraznejšia?
"Predovšetkým v tom, že Richardovo štúdio má lacnejšiu prevádzku. Mohli sme si dovoliť sa tam flákať, opekať si špekáčiky, chodiť na huby, alebo sa kúpať. Nemuseli sme nastúpiť o desiatej a skončiť o desiatej. Keď sa nám chcelo, robili sme napríklad do šiestej ráno. Spali sme priamo v baráku, kde sa nahrávalo. Neboli sme nútení prejsť v noci polovicu mesta."
Bola to dobrovoľne dlhá pánska jazda, alebo ste aj odchádzali k rodinám?
"Jasné, že sme sa vracali domov. Nemohli sme nechať dievčatá s deťmi pol roka, z toho by sa zbláznili. Ale samozrejme, že to bola pánska jazda. Keď chce človek robiť muziku, musí sa oslobodiť od povinností, lebo inak by to bolo nanič."
Ako vyzeral bežný deň partie v štúdiu a mimo neho?
"Vstávali sme okolo desiatej-jedenástej, urobili sme si raňajky a dlho sme diskutovali o tom, čo a ako budeme robiť. Či to nie je zbytočné a či by sme to nemali robiť inak. Neplatí to vo všeobecnosti, no dá sa povedať, že sme pracovali v priemere možno tri-štyri hodiny denne. Viac nie. Zvyšok sa odohrával v diskusiách, chlapci chodili na bicykloch na výlety, ja som si napríklad niečo písal. Bola to v podstate aj dovolenka, ale zároveň práca."
Čo je v takých prípadoch najväčšou inšpiráciou?
"Ako vždy, sú to dva póly. Buď dobrá partička, zábava, samozrejme, aj nejaké to ‘pitivo a fajčivo‘ - to je jeden pól, kde vznikajú akčnejšie veci alebo razantnejšie bigbítové nápady. Druhým pólom je také vyčistenie hlavy. Človek sedí trebárs pol dňa sám na kopci a nikto ho neruší. Svrčky cvrlikajú, jednoducho meditácia."
Bol to aj dobrodružný výlet? Taký návrat do detstva?
"Neviem, či sa to úplne podarilo, ale niečo také som od toho každopádne očakával. Určite sa to niekde prejaví, niektoré pesničky sú dosť osobné. Som spokojný."
Ako dnes vnímate filozofiu vašej tvorby? Je to stále, svojím spôsobom, tragikomická hudba?
"Myslím si, že naše filozofické pohľady sa od prvej platne nezmenili. Určite to je tragikomická hudba, tak ako vždy bola. Asi to vyplýva z toho, že ju robia stále tí istí ľudia a veľmi sa to zmeniť nedá."
Čo všetko sa zmenilo v živote členov skupiny počas tvorivej pauzy? Podarilo sa vám nadviazať tam, kde ste skončili?
"Dúfam, že nie. Síce ešte stále cítiť odchod Toadera a rozpory sa vyskytli aj medzi mnou a Richardom - veď už spolu hráme od roku 1985, a keď sa zapáli nejaká iskra alebo hádka, takmer sme schopní sa pozabíjať - ale pauza nám veľmi pomohla. Každý sa chvíľku venoval niečomu inému a bol pomerne pokoj. Pri vzniku tejto platne bola fakt veľmi dobrá pohoda."
Ako ste reagovali na Toaderov odchod?
"Aby som sa priznal, mne sa uľavilo."
V čom?
" V tom, že mám opäť priestor rozvíjať svoje myšlienky. Andrei bol rýchla mozgovňa, veľmi nadaný človek a tak ďalej, ale, bohužiaľ, má tú vlastnosť, že keď začne hovoriť, je najvyšší čas si obliecť kabát a ísť domov. Nechcem však o ňom rozprávať nič zlé."
Cítite po opustení štúdia aj nostalgiu?
"Najmä je to úľava. Nie je zvykom byť pol roka v štúdiu. Musím sa priznať, že nové CD teraz vôbec nepočúvam. Nie som ani v eufórii, že by som chodil po krčmách a púšťal ho kamarátom. Chcem si od toho oddýchnuť."
Ako ste oslávili "dotočnú"?
"Vlastne žiadna špeciálna ani nebola. Užili sme si počas nahrávania a oslavovali sme ‘imrvére‘. Stále sme tam varili, jedli a pili. Upozorňujem, že firma Fernet Stock Božkov nie je naším sponzorom, ale napriek tomu by som rád oznámil, že počas nahrávania sme vypili čosi viac ako 500 pollitrov fernetu."
Čo ste okrem toho jedli?
"Hlavne mäso. Varili sme všetci na striedačku a myslím si, že sme si ‘nepapali špatne‘."
V beskydských lesoch sa asi dá aj loviť.
"Dá veru, ale my máme mäkké srdiečka. Zabiť zviera, to nie je len tak."
Aj tak ste toho dosť "požili".
"A boli aj také zriedkavé prípady, že čo sme zjedli, to sme potom ‘natočili‘ a prikryli papierom."
DALIBOR HLADÍK
FOTO SME - PAVOL MAJER
RADEK PASTRŇÁK
Narodil sa 18. októbra 1963 o šiestej hodine ráno v Ostrave. Jeho najsilnejšou zbraňou je vraj blesk a najväčšou traumou z detstva zabíjanie kapra. Vyštudoval stavebnú priemyslovku a krátko pracoval ako majster na stavbe. Po základnej vojenskej službe sa dal na hudbu - najprv sprevádzal speváčku Věru Špinarovú, neskôr pôsobil v skupine Marie Rottrovej a koncertoval so skupinou AG Flek. Spolu s Annou Geislerovou a Jakubom Špalkom si zahral vo filme Jízda (1994, réžia Jan Svěrák). V skupine Buty s ním hrá bubeník Richard Kroczek ml. (35), klávesista Milan Nytra (40), klarinetista Milan Straka (47) a basgitarista Petr Vavřík (37), zostavu nedávno opustil čelista Andrei Toader (33). Diskografia: Pískej si, pískej (1991 - hity Vrána, Pulec, Čubrmajka), Ppoommaalluu (1993, o rok neskôr vyšla reedícia doplnená o hudbu k filmu Jízda - Mám jednu ruku dlouhou, Jednou ráno, Prasátko, Uchem jehly, Chtěl bych se jmenovat Jan, Tramtáryje), Dřevo (1995 - František, Malinkého ptáčka, Demáček), Rastakayakwanna (1997 - Krtek, Trumpeta, Cesta byla suchá, Až já budu svatý, Pod kloboukem pták), Kapradí (1999 - prvý singel Tata, plánovaný druhý singel Nad stádem koní).
