Štefan Murín bol jediným človekom z komunistickej strany a vtedajšej vlády, ktorý vyšiel v novembri 1989 na tribúnu. Zastával funkciu prvého podpredsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky. Predtým pôsobil ako diplomat vo Švajčiarsku, v Kanade a bol námestníkom federálneho ministra zahraničných vecí. Dnes žije s manželkou, synom a jeho rodinou v rodinnom dome v Bratislave.

Čo ste robili po novembri 1989 a čím sa živíte dnes?

"Z postu prvého podpredsedu vlády som bol odvolaný vtedajším predsedom Slovenskej národnej rady pánom Schusterom. V súlade so zákonom som sa vrátil na federálne ministerstvo zahraničných vecí ako poradca ministra s platom 3800 korún. Nový minister Dienstbier povedal, že pokiaľ si nenájdem iné uplatnenie, môžem byť na jeho výplatnej listine. Nemyslel si však, že by bolo šťastné, aby som tam pracoval, lebo noví spojenci by to nepochopili. My sme realizovali provýchodnú zahraničnú politiku a oni začali realizovať prozápadnú. Ja som bol nielen vykonávateľom československej provýchodnej politiky, ale do určitej miery aj jej tvorcom."

Odišli ste teda z ministerstva? Kde ste sa potom uchytili?

"Viacerí sme založili družstvo Intercontact zamerané na zahraničný obchod a poradenskú činnosť, kde som začal pracovať. Družstvo bolo transformované na s. r. o., no spoločnosť potom išla do likvidácie. Neskôr vznikla v Bratislave firma Aluet, v ktorej som už niekoľko rokov riaditeľom. Zaoberá sa takisto zahraničným obchodom a poradenskou službou."

V novembri 1989 ste boli jediný z členov vtedajšej komunistickej vlády, ktorý sa odvážil vystúpiť pri prevrate na tribúnu.

"Po Reykjavíku, Malte, po Gorbačovovej návšteve v Československu a vzápätí v Berlíne muselo byť každému, kto poznal situáciu, jasné, že to, čo sa dialo, bola jedna, aj keď veľmi dôležitá epizóda záverečného štádia prvej etapy studenej vojny. Bolo isté, že kapitulácia Moskvy, čiže aj socializmu, je len otázkou času. Po tejto kapitulácii by bola akákoľvek agresívnejšia obrana systému kontraproduktívna a veľmi nebezpečná, čo sa dalo usudzovať po skúsenostiach z Prahy - hľadali sa obete. Potrebovali, aby sa ukázala ohavná tvár moci. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby ktosi z predstaviteľov strany použil silu. Išlo by o katastrofu a zároveň fantastickú prihrávku na smeč. To by boli procesy, zákazy strany a podobne."

Prečo ste na tú tribúnu vyšli?

"V zlomovej chvíli mi šlo o to, nedopustiť chaos, ale aj nedopustiť, aby Praha obviňovala Slovensko, že bolo v tomto zápase neakčné a kontraproduktívne. Musím povedať, že za mnou prišli predstavitelia VPN a požiadali ma o vystúpenie. Informoval som štátny orgán a ten moje vystúpenie odsúhlasil. Predstavitelia VPN garantovali, že zabezpečia pokoj a možnosť povedať, čo budem chcieť. Zrada bola v tom, že jeden z aktérov sľub porušil. Keď dal znamenie, ľudia na námestí boli ešte hlučnejší a nemohol som dopovedať, čo som chcel."

Čo ste chceli povedať ľuďom na námestí?

"Že naše politické vedenie súhlasí s tým, aby sa z ústavy odstránilo ustanovenie o vedúcej úlohe strany. Súčasne som chcel povedať, že sme pripravení sadnúť si s ich predstaviteľmi, ak by boli takí zvolení. Najväčšia irónia je, že sa kričalo po demokracii, ale ľudí, ktorí boli vo vedení VPN, nik nezvolil."

Ale na to, aby členovia VPN mohli byť zvolení, museli by byť kandidátmi Národného frontu, ktorý ovládala komunistická strana. Boli ste prvý podpredseda vlády. Ako ste vnímali týchto ľudí?

"Ako ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť. Mne bolo v tej situácii ľúto, že málo videli do reálnych pohybov v Európe a vo svete."

Ako vnímate Slovensko desať rokov po páde komunizmu?

"Tak ako väčšina. Vnímam súčasnú ekonomickú situáciu, sociálny život, zdravotníctvo, školstvo. Znova opakujem, že november 1989 bol súčasťou záverečného štádia prvej etapy studenej vojny. Studená vojna pokračuje aj dnes, len inými prostriedkami. Jej cieľom bola premena východu na komplementárne ekonomické a spoločenské štruktúry. To všetko dnes pokračuje. Nebolo podstatné rozmýšľať v tom čase, či revolúcia bude prospešná, alebo nebezpečná. Vtedy bolo možné len rozmýšľať, ako umožniť, aby sa realizoval scenár revolúcie bez obetí a tragédií."

V Prahe polícia 17. novembra 1989 drasticky zasiahla proti demonštrantom. Mala aj na Slovensku polícia pohotovosť? Aké boli príkazy strany?

"Žiadna pohotovosť u nás nebola. Polícia, rovnako aj médiá naopak vytvárali podmienky. Televízia celú noc a celý deň priamo vysielala situáciu na uliciach, čo sa napríklad dnes nedeje. To, čo sa robí na uliciach, dnes televízia vysiela podľa záujmu vládnucej garnitúry."

Vaši bývalí stranícki kolegovia Milan Čič a Rudolf Schuster sú dnes vo vysokých funkciách. Čo vy na to?

"Bez komentára."

o Vidíte ich pôsobenie pozitívne?

"Rudolf Schuster je prezident a mal by dostať možnosť, aby preukázal, ako dnes myslí svoje sľuby. Pochopiteľne, že jeho snaženie nie je vnímané rovnako všetkými ľuďmi a nikdy ani nebude. Pokiaľ ide o Milana Čiča, každého z nás história zhodnotí podľa zásluhy. História je jediný fenomén ženského rodu, ktorý sa nedá znásilniť. Dočasne ju môžete zahnať do kúta, ale potom sa vytrhne a sparoduje vás."

Posledný prednovembrový predseda Slovenskej národnej rady Viliam Šalgovič sa krátko po revolúcii obesil. Čo ho k tomu mohlo viesť?

"Politická štruktúra bola pod tlakom blížiacej sa kapitulácie a obáv z možných následkov. U starších ľudí v takýchto situáciách môžu skraty prísť skôr. Z vlastnej skúsenosti to poznám. Keď sa na seba zboku pozerám a premietnem si napríklad situáciu, keď som sa rozčúlil, tak sa potom na sebe smejem a hovorím si - na čo si to robil, ty génius. Prípadom Viliama Šalgoviča som sa nijako zvlášť nezaoberal." RICHARD FILIPKO