, Oľgy Belešovej či Richarda Stankeho. Divadlo z Pasáže, divadlo hercov s mentálnym postihnutím, je jediným projektom svojho druhu na Slovensku, ale nič podobné neexistuje ani v Čechách. Od roku 1995 odohralo vyše sto predstavení, ktoré videli tisícky divákov. Publikum vnímalo tento projekt najprv ako charitu a trvalo niekoľko rokov, kým Divadlo z Pasáže získalo povesť umeleckého fenoménu namiesto dobročinnej alebo pedagogickej aktivity. Toto divadlo by nevzniklo, neprežilo a nebolo tým, čím dnes je, bez Viery Dubačovej, jeho režisérky a autorky.
Ako vám napadlo začať pracovať s mentálne postihnutými hercami?
"Po revolúcii prišlo obdobie, keď zrazu nebolo čo hrať. Odrazu nebolo potrebné všetko to, čo bývalo medzi riadkami, čiže to, čo bolo pre nás najdôležitejšie. Okrem toho to súvisí s mojím videním. Keď stretnem bezdomovca, hneď ho v duchu prenášam na javisko, píšem mu scenár a robím réžiu."
Kedy ste teda začali s nimi pracovať?
"Za čias, keď som účinkovala v bystrickom bábkovom Divadle na Rázcestí, robilo toto divadlo projekt voľných inscenácií, ktoré sa volali Neposledné. V posledných piatich radoch sedávali ľudia z ústavov. A práve oni živo reagovali, na miestach, kde sme to nečakali. Už vtedy ma oslovila jednoduchá prirodzenosť, s akou komunikovali. Začala som chodiť po ústavoch a hľadala som hercov. Bolo to presne také, ako keď sa zoznamujete s ľuďmi a zisťujete, že si s nimi máte veľa čo povedať. Vtedy som napísala pre nich prvý scenár O Popolvárovi, ako ho nepoznáte, to bolo v roku 1995."
Je zrejmé, že títo herci sú veľmi spontánni. Predsa však majú intelektuálny handicap, ako sa s ním pri inscenovaní vyrovnávate?
"Nie je to ľahké, a to som ani nečakala. Musím byť na skúške stále úplne sústredená, pretože každý môj nepokoj okamžite vycítia a zareagujú naň."
Vo všetkých vašich inscenáciách hrajú herci svoje vlastné príbehy. Aké tie ich príbehy sú?
"Čo mám na to odpovedať? Keď mám herca, o ktorom mi v ústave referujú, že je agresívny? Pracujem s ním päť rokov, a nikdy som za ten čas nezažila, že by bol agresívny. Myslím si, že jeho agresivita je viac reakciou na to, čo sa mu nepáči než skutočnou agresivitou. Mnoho z tých, ktorí dnes žijú v ústavoch, tam vôbec nepatria. Niektorí by mohli študovať, iní pracovať."
Prečo teda žijú v špeciálnych zariadeniach?
"Asi je to problém tejto spoločnosti a jej nedostatočnej schopnosti komunikovať. Ak spoločnosť nerozumie tomu, že siroty nemajú vychovávať ústavy, ale rodiny, tak už sotva môže rozumieť tomu, ako môžu mentálne postihnutí hrať. Chcem, aby moje dieťa vyrastalo v normálnej spoločnosti, čo takýto problém s komunikáciou nemá a kde je celkom prirodzené, že priateľstvo s ľuďmi, na akých nie sme zvyknutí, môže zmeniť šedivosť, v ktorej žijeme."
Prečo spolupracujete s profesionálnymi umelcami, napríklad so scénografom Alešom Votavom, kostymérkou Marijou Havranovou a s profesionálnymi hercami?
"Spočiatku nám pomáhali robiť reklamu, aby sme boli známejší. Zdá sa mi, že tá spolupráca sa vyvíjala sama od seba, pretože začala byť dôležitá aj pre nich, pre ich vnímanie. Tým sa aj naši herci začali správať prirodzene ako profesionáli. Pritom sme spolu robili divadlo."
Nie je to to, čomu s dnes hovorí búranie bariér?
"To sú slová, ktoré píšeme do žiadostí o granty."
Čo teda podľa vás tie slová znamenajú?
"To presne neviem. Možno keď sa prestanú klásť otázky tohto typu, bude to znamenať, že bariéry sú zrúcané."
Z čoho žije Divadlo z Pasáže?
"Samozrejme, že hlavne z grantov."
Aké plány máte s vaším novým projektom Svetlá rámp v pasáži?
"Tento divadelný happening má začať mediálnu kampaň, ktorá nám pomôže získať peniaze na výstavbu divadla či skôr multifunkčného artcentra. Od mesta Banská Bystrica sme dostali zadarmo pozemok a českí architekti nám zadarmo urobili architektonické návrhy."
Čiže nebude to len budova divadla?
"Nie, bude to priestor pre všetkých, ktorí majú určitú citlivosť voči umeniu. Nielen pre našich hercov, ale pre všetkých, ktorí chcú s nami spolupracovať, postihnutých i zdravých. Čaká nás to, čo nestojí v žiadnom projekte o integrácii, ale čo jednoducho treba urobiť."
ANDREA PUKOVÁ
