Hoci pomaly bude potrebné zvážať drevo späť do devastovaných lesov a ani nad Aténami už asi nelietajú sovy v premnožených kŕdľoch, odpusťme si kaskádu superlatívov, ktorá je v prípade umelca kedysi známeho ako Prince bežná, a uspokojme sa s konštatovaním, že jeho nový album je tradične geniálny. Len pred niekoľkými týždňami hodil návnadu kompletom The Vault… Old Friends 4 Sale zostaveným z historických nahrávok, ktoré v rokoch 1985 až 1994 pôvodne nahral pre súkromné účely, a už na trhu svieti CD s takisto netradičným názvom Rave Un2 the Joy Fantastic. Na pultoch, odkiaľ podobne kvalitné projekty u nás, bohužiaľ, nemiznú geometrickým radom (predaj vraj možno triezvo odhadovať maximálne na pár stoviek nosičov), svieti doslova - pevnou súčasťou atypicky riešeného obalu z bieleho plastu, ktorý ukrýva plagátový booklet s textami, je lesklo kolorovaná fotografia v prevládajúcom striebristo modrom a fialovom odtieni. Iba tvár zostala ušetrená pred výpravným ligotom, ktorý nie je len navonok lákavým pozlátkom. Obsah je totiž rovnako vzácny. Zdá sa, že natoľko, až musel byť utajovaný. Kým obal avizuje šestnásť skladieb, booklet už prezrádza o jednu viac a displej prehrávača sa zastaví na osemnástke. Piesní je napokon spolu pätnásť, trikrát (z toho raz "tajne") poradie využíva taliansky hudobnícky termín segue (nasleduje), počas ktorého si interpret spolu s poslucháčom dožičí prestávku. Aj keď jednu z nich tvoria len štyri sekundy ticha na pamiatku Milesa Davisa. Úderka NPG, čiže New Power Generation sa však ďalších 70 minút nezastaví. Od samého úvodu servíruje šialenú zmes tanečných rytmov fúzujúcich rave, funky a disco, striedaných symbiózou retropopu a soulu, korunovaných skrečovaným džezom a do toho všetkého sprevádzaných svojským vokálom nabitým až erotickou vyzývavovsťou. S rapovými partmi pomohla sólistka Eve a Chuck D z Public Enemy, v akustickej balade I Love U, But I Don‘t Trust U Anymore hrá na gitare Ani DiFrancová, vo finálnom bonuse Pretty Man džemuje saxofonista Maceo Parker, skladba So Far, So Pleased je duetom s Gwen Stefaniovou zo skupiny No Doubt a spevom i ústnou harmonikou sa v piesni Baby Knows pridala Sheryl Crowová. Jej tri roky stará prevzatá nahrávka Everyday Is A Winding Road sa dokonca v strede albumu dočkala nevídanej coververzie. O zvyšok repertoáru sa postaral The Artist sám.
Kritikom ešte bohatšiu zásobu obdivných prívlastkov nevymyslel, ale grafické štúdiá sa už museli vyrovnať s novým fontom oficiálne zaregistrovaného značkového písma (stiahnuteľným z internetu), ktorým sa hmýria i texty v booklete. Už začiatkom 90. rokov sa Prince prekrstil na Symbol, ktorý v roku 1992 aj výtvarne zhmotnil do trúbkou preťatej koláže znakov dvoch pohlaví. Okrem nej a bežne zaužívaných fonetických skratiek 2 (to/two), 4 (for/four) či U (you) napríklad slovo heart nahrádza skutočným obrázkom srdca alebo osobné zámeno ja zasa kresbou (Božieho?) oka. Občas ho vlastné egá prerastú - ako producent nového albumu a autor titulnej skladby je podpísaný Prince, ale meno aranžéra, skladateľa a interpreta už na papieri zvečňuje abstraktný hieroglyf. Ešteže mu na mozog lezie iba roztrieštená identita a hudba nestráca na originalite, umocnenej filozofickým pozadím. Citát z pera Móhandása Gándhího ("život jahniatka nie je podľa mňa o nič menej drahocenný ako ľudské bytie") otvára bránu k hypermodernému syntetickému zvuku, v ktorom majstrove gitary začínajú nadobúdať rozmer aranžmánmi zaobalených samplov v službách ravovej eufórie. Novodobá subkultúrna scéna, vyznačujúca sa energickým nástupom techno hudby, extázou na happeningových maratónoch tanca v nočných kluboch, futuristickou módou a expanziou donedávna utopických smerov, by mohla mať nový symbol.
DALIBOR HLADÍK
