Na začiatku roku 1989 sa počas týždňa venovaného pamiatke smrti Jana Palacha, ktorý svojím upálením v januári 1969 protestoval proti okupácii Československa vojskami štátov Varšavskej zmluvy, sa dostalo do konfliktu s komunistickým režimom niekoľko pražských študentov, ktorých potom vylúčili zo štúdia na Pedagogickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Na ich obranu sa postavili ďalší študenti, ktorí zorganizovali petíciu proti ich vylúčeniu. Pod petíciu sa podpísalo až prekvapujúce množstvo solidarizujúcich mladých ľudí napriek tomu, že vtedajší dekan pedagogickej fakulty mal najhoršiu povesť pri posudzovaní politických aktivít študentov. Tam sa začala formovať skupina aktívnejších, ktorí po svojom úspechu začali rozširovať a stupňovať požiadavky. Nezávislí študenti pražských fakúlt, medzi ktorými boli aj deti známych disidentov, založili organizáciu Stuha. Mala predstavovať nielen alternatívu k jedinému Socialistickému zväzu mládeže (SZM), ale čiastočne aj k fungujúcim disidentským štruktúram.

SPOR O TRASU POCHODU

Práve študenti zo združenia Stuha zvolali na 17. novembra demonštráciu pri príležitosti 50. výročia nacistického zásahu proti českým vysokým školám po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava v roku 1939. Iniciátori sa rozhodovali medzi možnosťou zabezpečiť na demonštráciu povolenie oficiálnych miest spoluorganizáciou so SZM alebo urobiť nelegálnu akciu a prísť do konfliktu s komunistickou mocou. Prvý variant predpokladal aj základnú dohodu o podmienkach zhromaždenia s orgánmi zväzu mládeže. Pre SZM bolo podľa pokynov z vyšších miest neprijateľné, aby trasa spomienkového pochodu prechádzala stredom mesta. Nezávislí študenti chceli pochod ukončiť na Opletalovej ulici - nazvanej po študentovi medicíny, ktorého fašisti zabili v roku 1939. Opletalova ulica však ústi na Václavské námestie, ktoré bolo od obnovy prodemokratických demonštrácií v roku 1988 pre moc príliš nebezpečné. SZM a študenti okolo Stuhy sa dohodli na kompromise, pochod sa mal vyhnúť stredu mesta a mal sa končiť pri hrobe Karla Hynka Máchu na Vyšehrade, vďaka čomu dostal aj posvätenie najvyšších miest KSČ. Napriek tomu, že oficiálna moc zhromaždenie povolila, rozkazom ministra vnútra boli bezpečnostné zložky uvedené do stavu pohotovosti od ranných hodín 17. novembra až do rána 20. novembra. Zložky Zboru národnej bezpečnosti mali zabezpečiť verejný pokoj a poriadok. Na druhej strane však ešte ráno 17. novembra sa na spoločnej schôdzke vedúcich predstaviteľov strany a ministerstva vnútra prítomní zhodli na tom, že napriek prijatým bezpečnostným opatreniam nesmie dôjsť k represívnemu zásahu z politického dôvodu. ŠtB tentoraz ani neurobila rutinnú procedúru v podobe krátkodobého zadržania čelných pražských disidentov. Len bývalého tajomníka KSČ Alexandra Dubčeka, ktorý bol v ten deň v Prahe, zadržali na stanici metra a pustili ho až v noci.

V JEDNOTE JE SILA

Počet študentov bol napriek obavám organizátorov prekvapujúco vysoký a od začiatku zhromaždenia na pražskom Albertove vládla protikomunistická atmosféra. Demonštranti mali na ten čas radikálne vyhlásenia a na transparentoch heslá požadujúce zrušenie KSČ. Ján Bubeník, jeden z účastníkov demonštrácie, neskorší poslanec a dnešný riaditeľ Spoločnosti 89, ktorá organizuje tohtoročné oslavy desiateho výročia 17. novembra, si na začiatok demonštrácie spomína takto: "Keď začali padať prvé politické heslá ako Dole s vládou jednej strany, mali sme všetci sklonené hlavy. Videli sme, koľko tajných okolo behá s kamerami a ako nás točia. Ale postupne sa dav vyhecoval. Jeden druhému dodával odvahu a ľudia začali dvíhať hlavy a kričať protikomunistické heslá z plného hrdla. Bolo úžasné vidieť, ako sa dav otočil smerom na Vyšehrad, ako sa postupne pridávali ďalší a ďalší." Na Vyšehrade sa však dav nezastavil, ako bolo pôvodne dohodnuté. Otočil sa späť do centra mesta a zamieril na Václavák.

DRÁMA PRI DIVADLE

Rozhodnutie ísť napriek všetkému na Václavské námestie bolo spontánne, tým však celá akcia stratila oficiálny charakter. "Zažil som väčšinu predchádzajúcich demonštrácií, kde nás bolo iba pár revolucionárov, čakajúcich na to, až nás rozoženú. Tento dav si však bol vedomý vlastnej sily. Valil sa ulicami, ignoroval semafory, dopravu, prosto šiel…" opísal atmosféru jeden z disidentov. Počet demonštrantov medzitým narástol až na 50-tisíc. Podľa pôvodného zámeru ísť na Václavské námestie sa dav, kráčajúc po prúde Vltavy do stredu mesta, skandujúc čoraz radikálnejšie heslá, otočil k Václavskému námestiu pri Národnom divadle na Národnej triede. Tu sa z priľahlých uličiek na demonštrantov vyrútili policajti zo zásahových jednotiek a protiteroristického komanda - červené barety - a dav rozdelili. Približne 2000 demonštrantov ostalo uzavretých medzi dvoma kordónmi bezpečnostných zložiek a nemali sa kam pohnúť. Smerom k Václavskému námestiu stáli dokonca obrnené transportéry. Policajti demonštrantov najprv rozdelili do niekoľkých menších skupiniek, ktoré opakovane vyzývali na rozchod. Lenže, paradoxne, rozísť sa nebolo ako - zo všetkých strán stáli policajti v bielych prilbách s obuškami. Ján Bubeník pri spomienke na chvíle strávené zoči-voči brutálnej moci komunistického režimu na Národnej triede hovorí, že to boli najhoršie chvíle jeho života. "Policajti nás tlačili takým spôsobom, že veľa ľudí muselo mať polámané kosti už len z toho, ako sa dav tlačil zo všetkých strán. Vďaka svojej dvojmetrovej výške som videl, ako ponad biele policajné prilby kmitajú ruky s obuškami mlátiacimi do jedného miesta. Keď sa obušky začali farbiť od krvi - jediné, čo som si želal, bolo, aby som bol niekde preč. Jediný únik viedol cez úzky koridor medzi policajtmi, mlátiacimi utekajúcich demonštrantov z obidvoch strán obuškami. Ja som dostal len nejaké rany do nôh, ale môjho slovenského kamaráta tresol červený baret po hlave tak, že stratil vedomie." O tom, čo sa stalo a s akou brutalitou polícia zasiahla, sa na druhý deň dve účastníčky demonštrácie z vlastnej iniciatívy rozhodli informovať priamo predsedu federálnej vlády Ladislava Adamca. Jednoducho ho navštívili doma a dokonca mu ukázali modriny, ktoré utŕžili na demonštrácii. Adamec nakoniec dve iniciatívne študentky vyprevadil, dal im vizitku s číslom priamo sebe na stôl, aby sa v prípade problémov ozvali. Nebolo už treba.

KONŠPIRAČNÁ TEÓRIA REVOLÚCIE

Ako blesk zapôsobila správa o údajnej smrti študenta Martina Šmída. Dostala sa do sveta cez nemeckú tlačovú agentúru, ktorú o tom informoval dnešný splnomocnenec pre ľudské práva Petr Uhl. Už v nedeľu štátne orgány vyhľadali dvoch študentov s týmto menom a správu o smrti dementovali. Tí, ktorí brutalitu polície pocítili na vlastnom tele, si však smrteľné zranenie vedeli celkom živo predstaviť. Uhla potom vzali do väzby pre šírenie poplašnej správy. Otázky o vopred pripravenej akcii tajných služieb a zmanipulovanom dave sa vynárajú ešte aj dnes hlavne v súvislosti s touto správou. Je nepochybné, že práve ona zmobilizovala verejnú mienku. Celkom objasnená nie je ani úloha agenta ŠtB Zifčáka, ktorý bol infiltrovaný medzi študentských aktivistov. Zifčák vo svojej výpovedi uviedol, že udalosti boli súčasťou širšieho spiknutia, ktorého cieľom bolo odstrániť skompromitovaných predstaviteľov KSČ. Tzv. Rumlova komisia na prešetrenie zásahu 17. novembra však naopak konštatovala, že všetky Zifčákove výpovede sú v dôležitých bodoch nepravdivé. Komisia dospela k záveru, že Zifčák si pri spomínaní na novembrové udalosti vypomáhal materiálmi a archívmi ŠtB. Komisia na základe dostupných materiálov konštatovala, že zásah proti manifestujúcim nebol dopredu naplánovaný a nepreukázal sa ani údajný vplyv ruskej KGB na pražské novembrové udalosti. Podľa tejto komisie akcia nemala viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ, ako sa to neskôr snažili prezentovať ľudia z tajnej služby.

OPONA PADLA

Po týchto udalostiach sa začalo spontánne formovať nezávisle na sebe niekoľko študentských a disidentských skupín. Na ďalších demonštráciách v Prahe, Bratislave a ďalších mestách po celom Československu už nikto nezasiahol. V priebehu niekoľkých dní sa sformovalo koordinačné centrum Občianskeho fóra a začala sa legendárna euforická doba, ktorá trvala do prvého kúskovania spoločenského javiska, ktoré ostalo po padnutí červenej opony prázdne.

MARIÁN NIČ