Kritickým a verejnosťou kritizovaným bodom vládnutia širokej "koalície koalícií" je priveľa vnútorných sporov, ktoré nemajú nič spoločné s prioritami občanov. Predseda KDH síce typickým spôsobom vyhlasuje, že "strany vládnej koalície zloženej z ideovo a politicky rozličných strán by mali chladnokrvne rešpektovať výsledky hlasovaní vo vláde o jednotlivých návrhoch a zmieriť sa s nimi", jeho konanie v prípade programového vyhlásenia vlády (tzv. kauza zmluva s Vatikánom a cirkevné školstvo) ho však usvedčuje z dvojtvárnosti. Aj podľa P. Zajaca sa "koalícia musí vrátiť k dodržiavaniu pravidiel a vzťahov a lojalite, pretože vláda, ktorá sa vydáva do rúk opozície (spolieha sa na hlasy opozície), je nestabilná". Na nutnosť zhodnotenia a revízie koaličných dohôd príznačne ukazuje predstaviteľ SOP J. Malchárek, má výhrady aj voči koaličnej rade, ktorá "by nemala byť nadradená nad vládu, parlament a tých, ktorí majú skutočnú zodpovednosť". B. Bugár pripúšťa, že koaliční partneri sú veľmi málo kompromisní, často zlyhávajú koaličné rozhodovacie a dohodovacie mechanizmy pre nekompromisný postoj niektorých straníckych predstaviteľov. "Často sa ani v parlamente nepodarí dosiahnuť, aby poslanci vládnej koalície hlasovali jednotne a zaujali jednotné stanovisko v určitých otázkach. Avšak najväčší problém vidím v tom, že sa nedodržiavajú ani ústne, ani písomné dohody," hovorí Bugár, ktorý však nešetrí ani hlavu štátu, lebo prezident má "najmenšie morálne právo vyčítať koaličným stranám egoistické správanie, veď on bol ešte pred niekoľkými mesiacmi členom tej istej koalície". Aj podľa P. Weissa "niektoré vládnuce strany sa nesústreďujú na napĺňanie litery a ducha programového vyhlásenia a pokúšajú sa niekedy veľmi agresívnym spôsobom presadzovať svoje čiastkové politické a ideologické ciele. Osobitne v tom vynikalo KDH, ktoré ani nepodpísalo koaličnú dohodu a necíti sa byť jej signatárom". (rk, bg)