B. B. King: komu ho treba predstavovať, tomu ho vlastne netreba predstavovať, lebo ho zjavne nezaujíma. Kráľ blues sa narodil v roku 1925 a hviezdnu kariéru si začal budovať v päťdesiatych rokoch. Svojím úsečným gitarovým štýlom s typickými ohýbanými tónmi a charakteristickým vibrátom podstatne ovplyvnil rockovú gitaru ako celok a jeho mocný spev je spojením tých najdravších živlov.
Nie tak dávno (v roku 1997) vyšiel album duetov Deuces Wild, na ktorom Kingovi skladajú poctu tí slávni, ktorí si s ním prišli zaspievať. B. B. King je sám legenda, ale má vrodenú muzikantskú pokoru a asi rád skladá pocty a komplimenty iným. Na novinke Let The Good Time Roll je to saxofonista, spevák a leader Louis Jordan (1908), ktorý nie je taký známy ako B. B., ale bol kľúčovou osobnosťou rhythm and blues. V štyridsiatych rokoch zaviedol idiómy, konvencie a pravidlá žánru. Bol jedným z prvých čiernych umelcov, ktorí sa presadili v bielej popovej oblasti. O desať rokov neskôr viedol vlastný big-band, vytváral cross-over medzi rhythm and blues a swingom a pripravoval pôdu pre rock and roll. A ako podotýka B. B. King na sleeve-note albumu, bol aj jedným z prvých raperov v histórii. So svojím zmyslom pre humor a pódiovú show bol skutočnou osobnosťou šoubiznisu. Louis Jordan bol iba príležitostným skladateľom, no niektoré skladby spopularizoval nevídaným spôsobom. Album obsahuje osemnásť klasických čísel a je tu naozaj mimoriadna koncentrácia evergreenov: Caldonia, Buzz Me, Choo Choo Ch‘ Boogie, čo bola jeho najúspešnejšia nahrávka a predalo sa z nej dva milióny platní, alebo Ain‘t That Just like a Woman, Ain‘t Nobody Here but Us Chickens, Nobody Knows You When You‘r Down And Out. To sú skladby, ktorých názvy znejú rovnako familiárne ako Yesterday alebo Satisfaction.
B. B. King na tento projekt zostavil skvelý all-stars team. Na klavíri hrá (a jednu skladbu spieva spolu s Kingom) legendárny Dr. John, Earl Palmer je najvýznamnejším bubeníkom neworleanskej rhythmandbluesovej scény, sprievodný gitarista Russell Malone patrí medzi mladších džezových neokonzervatívcov. Šesťdesiatročný basista John Heard má za sebou množstvo hviezdnych džezových angažmánov. No a napokon, hráč na všadeprítomný bublajúci hammond organ Neil Larsen je skôr bluesovo-soulovo orientovaný. K tomu si, samozrejme, musíme prirátať diabolsky sympatické aranžmány a svižnú dychovú sekciu. Pokiaľ máte B. B. Kinga zafixovaného ako ortodoxného bluesmana, týmto albumom vás presvedčí o svojej flexibilite. Urobte si pohodlie, pustite si toto CD a nechajte dobré časy, aby vám vliezli pod kožu a vyčistili vás od nervovoparalytických usadenín súčasnosti. Odporúčam podávať v piatok večer v kombinácii s vhodnou tekutinou. A spravte si miesto, lebo táto muzika roztancuje aj mňa.
MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je redaktor
internetového magazínu www.inzine.sk)
