iteľov.
Nemeckom, kde je z viac ako 80 miliónov obyvateľov 55 miliónov veriacich, hýbe spor o právo ženy na umelé prerušenie tehotenstva už dlhé roky. Najprv sa odohrával na pozadí paragrafu 218, ktorý umožňuje žene beztrestnú interrupciu v prvých troch mesiacoch tehotenstva. Od roku 1995 je jeho protiváhou štátny poradenský systém, na ktorom sa zúčastňuje aj katolícka cirkev. V 270 konzultačných strediskách sa snaží dohovárať tehotným ženám, aby nezabíjali nový život. Po konzultáciách dostane žena potvrdenku, že poradenstvo o umelom prerušení tehotenstva absolvovala. V spomínanom certifikáte sú uvedené aj dôvody, ktoré ju viedli k žiadosti o potrat. Diskusia o kontroverznom paragrafe 218 sa tak v posledných rokoch sústredila na spomínanú potvrdenku. V očiach Vatikánu je práve ona tichým súhlasom cirkvi s prerušením tehotenstva - akousi licenciou na smrť. Takmer dva roky písal pápež nemeckým biskupom listy, v ktorých im prikazoval s poradenstvom prestať. Takmer dva roky biskupi odolávali. Ešte v novembri sa snažili zložitú situáciu vyriešiť kompromisom. Spomínaná potvrdenka obsahovala dodatok, že nesmie byť použitá na umelé prerušenie tehotenstva. Ani to však podľa Vatikánu neodradilo jej držiteľky od zákroku.
Pápežov nekompromisný postoj stále rozdeľuje nemeckú katolícku obec. Jeho oponenti tvrdia, že vystúpením z poradenstva cirkev iba zavrie oči pred tým, čo sa deje. Ak prestane poskytovať poradenstvo, ženy prestanú vyhľadávať jej pomoc, čím sa cirkev dobrovoľne zriekne možnosti obmedziť počet interrupcií.
V jednom má Vatikán pravdu. Získanie potvrdenky je v praxi skutočne predpokladom beztrestného prerušenia tehotenstva. Ani vystúpenie nemeckej katolíckej cirkvi z poradenstva v roku 2000 však nebude odpoveďou na legitímnu otázku predsedu biskupskej konferencie Karla Lehmana: "Kto môže udeliť biskupom etické splnomocnenie, aby sa zriekli záchrany tisícok životov detí?" MIRIAM ZSILLEOVÁ
