"Milý Bože, prepáč, že som ti nepísala skvor, ale naučila som sa iba tento týždeň. Marta, 5 rokov." Obvykle píšu dospelí autori knihy pre detských čitateľov. Oveľa sporadickejšie sa stáva, že deti napíšu knihu, ktorá oslovuje dospelých. Z tých sporadických sú potom najznámejšie denníkové záznamy, svedectvá tragédií detí v zlej dobe, akými boli denníky Anny Frankovej či sarajevské zápisky bosnianskeho dievčatka Zlaty Filipovičovej. Iným žánrom sú zborníčky literárnych pokusov typu Ahoj, svet!, v ktorých sa však deti predsa len istým spôsobom skôr štylizujú. Úprimnosť detskej výpovede bez akejkoľvek štylizácie si zachovávajú texty, ktoré ponúkajú vo vlastnom výbere a vo vlastnom preklade z anglického originálu Marián Andričík a Markéta Urdová pod názvom Deti píšu Bohu. Vznikla kniha, ktorá momentálne spríjemňuje pobyt zákazníkom kníhkupectiev, aj tým, ktorí tam prichádzajú za úplne inou literatúrou. Kniha Deti píšu Bohu sa číta rýchlo a bez prestávok ako dobrá zbierka aforizmov. Významová skratka a humor, charakteristické znaky aforizmu, sú plodmi čistej, dôslednej detskej logiky a bezprostredného vzťahu k transcendentnej bytosti, ktorej sú adresované praktické požiadavky: "Pamätáš, ako bolo toľko veľa snehu, že nám odpadla škola. Nemohlo by to tak byť zas? Gabo," alebo obojstranne výhodné ponuky: "Milý Bože, ak pošleš ten foťák, ja pošlem dačo pekné tebe. Kamko." Námietky: "Prečo sa v Biblii nespomína pani Pánbožková? Nebol si s ňou ešte oženený, keď si ju písal? Laco," pochybnosti: "Milý Bože, vždy dávaš správne duše do správnych ľudí? Čo keď sa pomýliš? Kaťa," vyznania: "Milý Bože, robím, čo môžem. Paťo," a prejavy vďaky: "Milý Bože, keď sa zobudím, teším sa, že si nechal všetko na svojom mieste. Kristína." Celá moderná tvorba pre deti je založená na napodobňovaní detskej spontánnosti a humoru - v každom z listov Bohu ich vidíme pred sebou v autentickej a koncentrovanej podobe. Deti Bohu na rozdiel od dospelých nehovoria nič zbytočné a otázky kladú veľmi vecne. Keďže ich ešte nestihli naučiť, že k Stvoriteľovi sa máme vzťahovať vznešeným spôsobom, nepotrebujú používať naučené slová a neštylizujú sa. Otázok sa ešte nemusia báť, skôr ich teší, keď objavia, že v rovnici, ktorú sa práve učia, čosi nesedí. Možno je tam niekde chyba, ale to ešte neznamená, že by sa preto mal zrútiť svet. Preto sa pýtajú presne k veci: "Milý Bože, sú chlapci lepší ako dievčatá? Ja viem, že si chlapec, ale pokús sa byť spravodlivý. Sylvia," alebo: "Keď nechceš, aby ľudia hovorili škaredé slová, načo si ich potom vymyslel? Vlasto?" Ich výroky sú celkom autentické - vrátane detských zvratov, nedokonalej syntaxe a pravopisných chýb. O to náročnejšie bolo nájsť anglickým originálom slovenské varianty. Andričík a Urdová však rozlúskli tento zvláštny prekladateľský oriešok tak úspešne, že ich preklad nikto nemusí vnímať ako preklad. Slovenské verzie listov Bohu sú napísané a doplnené kresbičkami žiakov košických základných škôl. Na obálke je tiež pôvodná kresba Martina Grocha - bradatý ujo so svätožiarou, ktorý je zároveň dieťa. ZUZANA STANISLAVOVÁ

(Autorka je publicistka, prednáša literatúru na Prešovskej univerzite)