Zahraniční novinári, ktorých som mala možnosť sprevádzať po táboroch v Cegrane, Neprostene a Stenkovaci 2, sa pri pohľade na utečencov, chúliacich sa v stanoch, netaja pocitmi prekvapenia a zdesenia. Aj v prvý tohtoročný decembrový deň sa ešte v tábore Stenkovac 2 na okraji Skopje tiesni 2 200 utečencov, medzi ktorými je nemálo detí. Rovnako v táboroch v Cegrane a Neprostene, ktoré UNHCR v polovici novembra oficiálne zatvorilo, zostáva žiť nelegálne v stanoch niekoľko desiatok rodín. Koncom mája 1999 dosahoval počet kosovských utečencov v Albánsku 440 000 a na území Macedónska v istom momente takmer 360 000, z ktorých postupne viac než 90-tisíc prijali tretie krajiny. Aká je dnes situácia v Macedónsku, kde som počas uplynulých piatich týždňov pôsobila ako tlačová tajomníčka UNHCR?
Krajina, ktorá má len čosi viac než dva milióny obyvateľov a zápasí s 35-percentnou nezamestnanosťou, nebola vonkoncom pripravená na podobný exodus a dodnes sa z neho nespamätala. Hoci sa od júla tohto roku vrátilo na územie Kosova už viac než 90 percent albánskych utečencov, do Macedónska vzápätí začali prichádzať srbskí a rómski utečenci spolu s obyvateľmi južného Srbska albánskeho pôvodu. Dnes je ich ešte stále viac ako 21-tisíc, z čoho asi 10-tisíc žije v takzvaných hostiteľských rodinách zväčša albánskeho, ale aj macedónskeho a rómskeho pôvodu. Prijali ich okrem humanitárnych dôvodov aj na základe finančnej podpory na pokrytie výdavkov v domácnosti od EÚ a UNHCR, čo je na jednu rodinu asi 200 DM mesačne.
Oveľa zložitejšia situácia však pretrváva v utečeneckých táboroch. UNHCR ako hlavný garant starostlivosti o utečencov sa rozhodol zatvoriť stanové tábory na otvorených priestranstvách najneskôr do konca októbra. Hlavnými dôvodmi rozhodnutia, koordinovaného s macedónskou vládou, boli najmä nadchádzajúce nočné mrazy a hroziace epidémie. Tieto tábory mali nahradiť murované budovy - tzv. kolektívne centrá poskytujúce utečencom kompletnú starostlivosť na relatívne komfortnej úrovni. Šesť vykúrených kolektívnych centier však dodnes márne čaká na nových obyvateľov. Utečenci, ktorí zväčša odmietajú túto pomoc - takmer spravidla pod nátlakom mužov, ženy a deti sa k situácii nemôžu vyjadriť - si chcú týmto nerozumným postojom vynútiť pozornosť medzinárodného spoločenstva. Len niekoľko sto ľudí sa doteraz predsa len rozhodlo v záujme zdravia svojich detí presťahovať. Ostatní s nádejou stále márne čakajú na transport do tretích, vytúžených krajín, najmä USA a Nemecka. Hoci je isté, že najideálnejším riešením pre týchto ľudí by bol aspoň perspektívne návrat domov, alternatíva, po ktorej túžia oni sami, je už dnes v medzinárodnom kontexte celkom nereálna. UNHCR a macedónska vláda tak pokračujú v prípravách i presviedčaní samotných utečencov, aby prijali navrhované riešenia, ktoré by im umožnili aspoň relatívne dostojné prežitie tohtoročnej zimy.
MÁRIA ČIERNA
(Autorka je hovorkyňou úradu UNHCR v Bratislave)
