V bratislavskom Divadle Stoka bude dnes o 17.00 h krst knižného debutu režiséra a scenáristu Dušana Hanáka Slepec a nahá slečna (Záznamy a fotografie). Kniha, ktorú pripravilo vydavateľstvo Meritum a pokrstí ju spisovateľ Dušan Dušek, obsahuje 77 básní a osemnásť strán farebných fotografií. Hanáka ako filmára netreba osobitne predstavovať: snímky 322, Obrazy starého sveta, Ja milujem, ty miluješ (tie v minulom režime čoskoro po uvedení skončili nadlho v cenzorskom trezore), Ružové sny (ktoré ušli zákazu len vďaka Cene diváka a Cene filmovej kritiky na Festivale českých a slovenských filmov) či ponovembrové Papierové hlavy patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Nakoniec, všetky jeho (i tu nespomenuté) celovečerné filmy boli ocenené doma i v zahraničí. Aj dnešnému "zlegalizovaniu" jeho vstupu do literatúry predchádzala filmárska novembrová šnúra - na medzinárodnom festivale v Lipsku sa konala retrospektíva slovenského dokumentárneho filmu, kde mal samostatný blok a bol zároveň členom medzinárodnej poroty, v New Yorku bola prehliadka slovenských a českých filmov, kde sa premietali aj Obrazy starého sveta a Papierové hlavy, a napokon vo Francúzsku sa zúčastnil druhého ročníka festivalu slovenských filmov v Cran Gevrier a v Annecy.
Teraz sa teda Dušan Hanák predstavuje ako literárny autor. Pre niekoho možno prekvapujúci fakt nevníma nijako dramaticky. "Nevidím príliš veľký rozdiel medzi filmom a modernou literatúrou, skôr hľadám tie podobnosti," hovorí. Texty, ktoré nazýva intímnymi záznamami, majú jednak dokumentárny charakter a na druhej strane sú reflexiou na to, čo ho obklopuje a čo prežíva. "V oboch týchto podobách mám najradšej, keď sa mi podarí dotknúť aj iracionálnych súvislostí témy alebo ľudskej existencie. Tie texty začali vznikať mimovoľne a do značnej miery sa viažu na moju profesiu. Napokon, aj moje filmy, rovnako ako táto kniha, vznikajú z množstva motívov, detailov a postrehov alebo asociácií, ktoré zobrazujú, ale aj zvnútorňujú realitu." Po vlaňajšom uverejnení niekoľkých básní v českom kultovom časopise Revolver Revue podľahol názoru svojho priateľa, aby texty rozšíril a vydal ich spolu so svojimi fotografiami z výstavy v bratislavskom Divadelnom klube. "Následná práca smerom k ich vydaniu nebola pre mňa tak úplne nová a pociťoval som ju oslobodzujúco, pretože film je realistické umenie a realita pred kamerou sa často vzpiera spracovaniu smerom k ireálnosti a väčšej intimite."
Niektoré z básní reflektujú to, čo sme prežívali v minulom systéme, iné zasa to, čo žijeme dnes, motívy pre ďalšie nachádza pri rôznych cestách po svete i do vlastného vnútra. "Otázne je, či sa človek v dnešnom uponáhľanom svete vôbec chce alebo môže zastaviť a reflektovať skutočnosť v inej polohe, než ako mu to diktujú napríklad médiá alebo celý ten náš zhon okolo." Jeho filmy však na túto otázku vždy odpovedajú pozitívne a potvrdzujú opodstatnenosť a účinnosť spôsobu, akým celý život zaznamenáva svet okolo seba na základe rozvinutých autorských fragmentov a motívov. Sú to pre neho malé pravdy, ktoré priťahujú veľké pravdy a odkrývajú širšie súvislosti. "Myslím, že aj tie najhodnotnejšie chvíle, ktoré prežívame v živote, sú často len fragmentmi a záleží iba na nás, aby sme ich dokázali zakomponovať v takom hodnotovom a pocitovom rozmere, aký si zaslúžia."
ALEXANDER BALOGH
