anonymní autori zachytili spontánnosť pohybu, hry, kontaktu s prírodou, hoci ich výjavy evokujú až oveľa neskôr v športovom slovníku udomácnené olympijské "vyššie, rýchlejšie, silnejšie". Pretože hra s mnohorakosťou jej foriem bola človeku vlastná od nepamäti vo všetkých vývojových stupňoch.

OD JASKYNNÝCH MALIEB PO REKORDY

"Človeku je hra daná plnosťou významu slova človek. A človekom sa stáva iba vtedy a tam, kde sa hrá," písal Friedrich von Schiller vo svojich Listoch o estetickom vzťahu človeka. Holandský filozof Johan Huizinga zasa v diele Homo ludens (pretože homo sapiens "až tak výstižne nevyjadrovalo zmysel") zdôrazňoval obrovský význam hry na rozvoj kultúr od ich najstarších foriem. Historici, filozofi, básnici či sociológovia sa po stáročia - venujúc sa evolúcii hry do podôb súčasného špičkového športu, podloženého perfekcionizmom vedy, výskumu, medicíny a dokonalosti počítačovej generácie - neustále vracali k hľadaniu koreňov hry. Hry a jej podôb ako predchodcu motívov súťaživosti a dosahovania výkonov, rekordov, spoločenského uznania. Preto ak vravíme o súčasnom športe ako o jednej z foriem spoločenského produktu, zasahujúceho stámiliónové masy nielen ich aktívnou účasťou v rôznych spôsoboch fyzického vyžitia sa, ale aj ako o jednom z najrozšírenejších druhov zábavného priemyslu, vždy sa treba obzerať do dávnych stáročí, ba i tisícročí pred Kristom. Pretože hry boli už pred človekom a človek ich odpozerajúc od zvierat doviedol cez stáročia až po oduševnenie konca 19. storočia - cestou od bájnej Atlantídy, zachovanej a doloženej výjavmi krétsko-minojskej kultúry (napr. pečatný kameň s akrobatom preskakujúcim býka či freska z Théry s výjavom dvoch detí boxujúcich s rukavicou na pravej ruke, z čias okolo roku 1500 pred naším letopočtom) cez antické olympiády od 776 pred Kristom. Preto sme dnes povďační žiadostivosti času i dobroprajnosti okamihu, keď sa barón Pierre de Coubertin podujal na medzinárodnom kongrese 16. júna 1894 na parížskej Sorbonne s ďalšími nadšencami na obrodenie ideí kalokagatie a ekecheirie, ktoré sa zdokonalením, ale i prispôsobením sa trendu atómového storočia, hoci neraz v rozpačitej i zdeformovanej podobe, s novými inšpiratívnymi výzvami prenesú aj do tretieho tisícročia.

METAMORFÓZY SPOLOČENSKÉHO FENOMÉNU

Kým americký profesionálny basketbalový fenomén Michael "Air" Jordan podpísal s klubom Chicago Bulls zmluvu s ročnou gážou 35 miliónov dolárov, šport napísal v priebehu tisíc rokov nevídanú históriu: od chvíle, keď v roku 1000 priviezli Arabi cez severnú Afriku a Španielsko do Európy šach, cez zápisky básnického duchovného otca horolezectva Francesca Petrarcu (26. apríla 1336 vystúpil na vrchol Mount Ventoux v južnom Francúzsku, čo ho nadchlo na napísanie ódy), cez slávne "calcio", talianskeho predchodcu futbalu, ktorý sa odohrával v zvláštnej podobe už v roku 1530 vo Florencii, či prvý golfový klub Royal Blackheath s účasťou anglického kráľa Jakuba I. v roku 1608 až po trebárs prvý historický súboj univerzitných osemveslíc Oxfordu a Cambridge na Temži 10. júna 1829. Predtým, v medziobdobiach i neskôr prežíval šport v závislosti od prajnosti či zloby času mnohé vzlety i pády.

V priamej závislosti od ekonomického vplyvu spoločenských formácií sa šport nestával iba zdrojom zábavy či poučenia a postupne aj zdrojom ekonomického bohatstva najúspešnejších, ale aj prostriedkom na utlmovanie sociálneho napätia, v 20. storočí zasa "vznešeným" nástrojom na upevňovanie jedinej správnej "viery". V neblahej pamäti našej éry je ešte zideologizovaná predstava športovej prestíže ako merateľnosti národnej dimenzie - či už na olympijskom štadióne v Berlíne 1936 s hajlujúcim Hitlerom, alebo bojkotujúcimi OH v Moskve 1980 v Lužnikách počas vrcholu studenej vojny. Čas - a nielen olympijský - však našťastie lieči postupne i neduhy mocných tohto sveta a vyznávajúc a ochraňujúc ducha pravidiel fair play sa neraz práve jeho pričinením vystrela pravica zmierlivosti od tých nezmieriteľných históriou, konfliktami či náboženstvom. Bol to šport, ktorého súťaživosť prejavu, humánna náklonnosť rivalov a chytľavá nezištnosť charizmy potlačili rasové predsudky, zblížili ideológiou a ekonomickým zázemím rozdelený svet, objali kontinenty odsúdené v suteréne tretieho sveta. Šport na svojich vrcholných podujatiach sa stal jednou z mála oblastí ľudskej činnosti, kde si súperi pred štartovým výstrelom kľakajú do blokov ako rovný s rovným v nezdeformovanom zmysle slova. Hoci utiekli stáročia od cti zažínania ohňa na Diovom oltári, kde všetci rovnako nahí a bosí vychutnávali v Olympii triumf.

POTLAČÍ HRAVOSŤ DAŇ ČASU?

Vývoj športu je však vo svojej podstate, ľudskej či materiálno-technickej, nezvratný, hoci je svojimi nespočetnými morálnymi, dopingovými i korupčnými škandálmi (vrátane "nebeskej čistoty" Medzinárodného olympijského výboru!) čoraz častejšie spochybniteľný. Postupne sa napĺňajú predpovede odborníkov o (ne)ohraničenosti výkonov a rekordov. Ba práve šport bol fenoménom, ktorý dokázal predbehnúť čas. Ako napríklad vtedy, keď 18. októbra 1968 v Mexiko City Bob Beamon "skočil do 21. storočia" neuveriteľným rekordom 890 cm v diaľkarskom sektore. Snaha po prekonávaní predchodcov i získavaní čoraz vyšších ziskov však šport a športovcov ženie do zničujúceho víru. Napriek využívaniu zdraviu škodlivých, zakázaných podporných prostriedkov v posledných desaťročiach (prvý prípad smrteľného užitia dopingu zaznamenal špičkový šport na OH v Ríme 1960, keď na cyklistickej trase skonal Dán Jensen), sa však špičkový profesionálny a skomercionalizovaný šport stal v súčinnosti s aktivitami sponzorov jedným z najvýnosnejších odvetví zábavného priemyslu na planéte a jeho hlavní protagonisti kultom zmysluplnosti úsilia, húževnatosti a úspechu.

Šport svojím poslaním, harmonizujúcim túžby po fyzickej dokonalosti prostredníctvom výkonov na hranici legálneho maximalizmu, spoločenským významom, spájajúcim v sebe pôžitok ľudovej zábavy a racionálne poznanie s estetickým cítením, sa v treťom tisícročí môže stať ešte dôstojnejším produktom, schopným vrátiť človeku duchovnú významovosť hry v jej prapôvodnej podobe: v pestrosti hry a športových aktivít ako prejavu radosti na tomto svete.

MARTIN PRÍBELSKÝ

(Pozri aj 2. stranu Magazínu SME)