Charlie Haden: The Montreal Tapes * Verve / Universal Music Company
Mingus Big Band: Blues And Politics * Dreyfus Jazz / Sony Music
Skladateľka-klávesistka Carla Bleyová a skladateľ-basgitarista Steve Swallow sú manželia a zdá sa, že im to spolu klape. Roky utekajú: Carla má 61 rokov a Steve len o dva menej, ale ich spoločná hudba je pevná, vzdušná, plná ľahkosti, espritu a humoru. Ich posledný spoločný album Are We There Yet? je nahratý v najprostejšej zostave klavír - basgitara. Nechcem zovšeobecňovať, ale takéto komorné jazzové zostavy sú dosť často určené pre intelektuálne založených poslucháčov, ktorí diela a kompozície počúvajú priam s vráskou v čele. Toto je pravý opak. Album je šarmantná konverzácia dvoch ľudí, ktorí nepoužívajú žiadne súkromné kódy uzavretých združení, ale jazykom zrozumiteľným každému dobre bavia aj celú spoločnosť. Swallow používa basgitaru aj ako melodický nástroj a Bleyová za klavírom je zemitá, flexibilná, kedykoľvek schopná prejsť až do hudobnej persifláže.
Lyrik kontrabasu Charlie Haden má za sebou kontroverznú minulosť, ktorá však nie je netypická pre jazzmanov: problémy s drogami a s krajným ľavičiarstvom. Jedným z prejavov tej druhej choroby, typickej pre západných salónnych intelektuálov, je aj jeho Liberation Music Orchestra, ktorá vznikla ako reakcia na smrť Che Guevaru. Mimochodom, pôsobila v ňom aj Carla Bleyová. S týmto orchestrom potom vyhrával freejazzové úpravy angažovaných piesní. Našťastie, Haden bol vždy lepší muzikant ako ideológ, a tak si môžeme vypočuť vzácnu zvukovú konzervu z roku 1989 - The Montreal Tapes. Haden hral na montrealskom jazzovom festivale celý týždeň, každý večer s rôznymi komornými formáciami, a tento koncert s dvanásťčlennou kapelou bol vyvrcholením programu. Je to náročné počúvanie: hudobníci hrajú podľa zásady rovnosť - sloboda - bratstvo. V kolektívnych improvizáciách veľa záleží od empatie, ale s tým nikto nemá problémy. V kapele sú veľmi známe mená ako Ernie Watts a Joe Lovano (saxofóny), Ray Anderson (trombón) či Geri Allenová (klavír). To je aj dôvod, prečo hudba víťazí nad ideológiou. Táto spoločnosť sa skladá zo samých známych osobností a tie, ako je známe, žiaden skutočný socdiktátor k slovu nikdy nepustí.
Medzi aktuálnymi albumami je ešte jeden big band; tento má v erbe legendárneho skladateľa, kapelníka a kontrabasistu Charlesa Mingusa. Mingus bol priamym pokračovateľom Duka Ellingtona, ktorého odkaz doviedol priam až pred brány elektrického jazzu. Ako človek bol - na rozdiel od idealistu Hadena, ktorý chcel lásku, mier a spravodlivosť - militantný rasista, ale to je iba jedna zo stránok jeho komplikovanej povahy. Mingus bol predovšetkým génius a po jeho smrti pokračovalo v jeho odkaze niekoľko formácií. Jednou z nich je Mingus Big Band, ktorý združuje skvelých hráčov, certifikovaných menami ako Randy Brecker či David Kikoski. Album Blues And Politics je skutočným vyvolávaním duchov, pretože zrazu pred nami stojí Mingusova hudba v celej sýtosti a kontrastnosti: dravá, lyrická, ale predovšetkým nekonečne slobodná. Spolu s Julom Vernom by sme mohli povedať, že Mingus je mobilis in mobili: pohyblivý v pohyblivom. MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je hudobník, redaktor internetového magazínu www.inZine.sk)
