Pavol Barabáš (1959) pracoval ako kameraman a režisér v Športfilme a reklamných agentúrach. Dnes je spolumajiteľom K2 studia. Je autorom mnohých filmov so športovou a horskou tematikou a doteraz najúspešnejším je jeho dokument 118 dní v zajatí ľadu o prechode štvorice polárnikov cez severný pól bez leteckej podpory. Svoju púť po festivaloch odštartoval vlani v Poprade, za rok prešiel dvanástimi najznámejšími medzinárodnými festivalmi sveta s horskou a dobrodružnou tematikou, získal spolu 13 ocenení, z toho štyrikrát hlavnú cenu. Vďaka víťazstvu na 24. ročníku festivalu v kanadskom Banffe sa film dostáva na veľké svetové turné po piatich kontinentoch, počas ktorého tento film uvidí asi 130-tisíc ľudí.
Na to, aby človek natočil film z horského prostredia, je dôležitý jeho vzťah k horám. Ako je to s vami a horami?
"Už ako dieťa som sa dostal medzi horolezcov a odvtedy som voľný čas trávil v horách. Ako šestnásťročný som cez prázdniny robil nosiča na Zbojnícku chatu a v Tatrách som potom prežil desať fantastických sezón. Spoznával som nielen Tatry, ale aj osudy ľudí, ktorých tieto hory ovplyvnili. Pochopil som, že čo si človek naloží na chrbát, musí doniesť až do cieľa."
Váš film 118 dní v zajatí ľadu úspešne obieha všetky významné festivaly s horskou tematikou. Prečo mu podľa vás neuniknú takmer nijaké ceny?
"Je to hlavne fantastický prechod Petra Valušiaka a jeho ruských priateľov. Sú to ceny najmä pre nich. Snažil som sa len priblížiť divákom, čo vlastne títo polárnici dokázali. A v tom je sila takýchto dokumentov. Bez nich by o tomto výkone nikto nevedel a nikto by si nedokázal predstaviť, aký výkon museli chlapci podať."
Tento film je tak trochu výnimkou vo vašej tvorbe - je vari jediný, ktorý ste nenakrútili ako účastník expedície. Spracovávali ste materiál, ktorý natočil niekto iný. Ako sa vám na ňom robilo?
"Po prvom prezretí sedemnástich hodín materiálu, ktoré nakrútil počas štyroch mesiacov prechodu Ivan Kuželivskij, som bol bezradný. Zdalo sa mi, že sú to rovnaké zábery po tej istej ľadovej pustatine. S Petrom sme potom niekoľko týždňov debatovali o najmenších podrobnostiach prechodu, nechcel som, aby spracovanie filmu zaostávalo za ojedinelým výkonom štvorice polárnikov."
Na popradskom festivale ste už viackrát oslovili publikum dokumentmi o svete tibetského budhizmu. Čím je jeho filozofia príťažlivá?
"O tibetskom budhizme som urobil tri filmy. Budhizmus je spôsob žitia, kódex životného štýlu, pomocou ktorého ľudia veria, že sa môžeme stať lepšími. Budhisti veria, že každé ďalšie narodenie slúži na to, aby vstrebali životné lekcie, ktoré v predchádzajúcom živote nezvládli. Človek musí veriť nie rôznym bohom, ale hlavne sebe, aby nebol zmietaný nenaplnenými túžbami. Podľa Budhu svet okolo nás nie je dobrý alebo zlý, svet v nás je príčinou toho, ako vonkajší svet vnímame a ako ten na náš vnútorný svet dolieha."
Vo vašej tvorbe sa objavuje aj téma ľudí so zdravotným postihnutím. Naposledy si z popradského festivalu cenu diváka odniesol film Za hranicami tmy o výstupe zdravotne postihnutého športovca na Gerlach. Čo vás motivovalo?
"Môže sa to stať každému. Večer idete zamyslene z roboty. Chvíľa nepozornosti a zrazí vás v plnej rýchlosti auto. Do Štefana Kopčíka narazil autobus. Rozbitá lebka, roztrhané sietnice a nervy, bezvedomie. Jeho konečná diagnóza po úraze bola - prakticky nevidiaci. Čo by ste na jeho mieste robili vy? Dnes je z neho veselý človek, plný životného optimizmu. Jeho snom bolo vyliezť na Gerlach. A ja som rád, že sa nám podarilo splniť jeho sen a natočiť o tom aj film."
Kam sa uberajú vaše súčasné filmárske aktivity?
"Človek, ktorý vstupuje do hôr, musí mať srdce, ktoré je schopné zamilovať si námahu a samotu, obetavosť i skromnosť. Lebo vybrať sa do hôr znamená zanechať všetko dolu - majetok, auto, peniaze či televízor. Človek sa cíti ako trpaslík pred ich veľkosťou a nutne získava jednu z najvzácnejších ľudských vlastností - pokoru. Až z výšky vrchov zistí, čo je naozaj veľké a hodnotné, čo je naozaj bohatstvo. A čím vyššie vyjde, tým ďalej dovidí. To bude aj téma pripravovaného filmu Tatranská príťažlivosť."
Horolezci vás poznajú aj ako autora kreslených vtipov. Máte ešte na to čas?
"Ako študent som sa vyjadroval kreslením. Z kresieb som vydával rôzne nástenné kalendáre a pohľadnice, publikoval som v rôznych časopisoch a dokonca s priateľom Jarom Švocom sme vydali knižku o nosičoch Spod krošne veselo aj vážne. Mám radosť, keď moje desaťročné kresby ešte dnes vidím na tričkách či v kalendároch. Už nekreslím, vymenil som to za kameru."
Má vôbec filmová tvorba z horského prostredia šancu osloviť diváka? Navyše v čase, keď civilizačné tlaky a životné tempo skôr prírodu z nášho života vytesňujú?
"Dnes je práve príťažlivosť filmov s horskou tematikou väčšia než kedykoľvek predtým. Človek čím ďalej, tým viac ovláda svoje prostredie a vysoké hory patria k posledným neovládnuteľným miestam na našej planéte. Meranie si vlastných síl bez technických pomôcok s elementárnou mocou hôr spôsobuje priam mystický pocit spriaznenosti s prírodou a jej živlami, čo umožňuje jasnejšie vnímať okolo seba podstatné veci, zmysel a pravé hodnoty života. A to je téma, ktorá oslovuje nielen mňa, ale i veľa mladých ľudí."
MIRA KOVÁČIKOVÁ
