Je nepochybné, že Václav Pankovčín sa v priestore slovenskej prózy etabloval veľmi skoro a jeho úspech spočíval v tom, že jeho próza znamenala návrat k príbehovému písaniu, ktoré možno predstavuje blízku budúcnosť slovenskej literatúry. K-85 je však napriek tomu skôr prejavom tvorivej stagnácie. Pankovčín tu prvýkrát opustil svoje obľúbené prostredie s logom Marakéša, ktoré prostredníctvom migrujúcich hrdinov a artefaktov prerazilo i do výsostne bratislavskej prózy Polárny motýľ. Svoju výpoveď zasadil do nemocnice, hlavného hrdinu zafixoval dovnútra uzavretého sveta zdravotníckeho zariadenia a akciu preniesol doprostred jeho duše. Pozorovanie nemocničného sveta a v ňom seba vytvára skôr priestor na chronologické reprodukovanie dejov, ktoré rozprávač dôverne pozná, a to ho zvádza k univerzálnym otázkam o povahe sveta, ktoré bývajú pre literatúru výdatným, lenže riskantným sústom. Pankovčínov literárny rukopis je viac prítomný v druhej línii textu, ktorá zachytáva stretnutia a rozhovory rozprávača s neznámym "chlapom z nemocnice". Táto línia je nápadnou protiváhou nemocničnej dokumentaristiky. V skratke dáva nahliadnuť do kuchyne, v ktorej text vznikal.

Pankovčínov pozorovací a zobrazovací talent sa síce v jeho poslednej knihe nestratil, ale ani nedostal priestor, v ktorom by sa mohol úplne rozvinúť, tak ako sme na to boli zvyknutí z jeho starších príbehov. Ani pankovčínovské humorné pasáže nestačia odľahčovať udalosti sprevádzajúce ťažký proces uzdravovania. Pre čitateľa, ktorý v literatúre hľadá obrazy ľudských osudov, je však napriek všetkému K-85 príjemnou knihou o tom, aká vie byť životná púť človeka kľukatá a strastiplná, no ako zároveň odhaľuje svoje krásne zákutia tým, ktorí porozumeli jej jazyku práve vďaka prežitej strasti. Pankovčínov hrdina si svoje miesto v labyrinte sveta začína naplno uvedomovať až vtedy, keď je jeho život v priamom ohrození, keď sa mu telo legitímne búri proti nemilosrdnému spôsobu života a necháva ho prežiť najsilnejšiu ľudskú emóciu - strach o vlastnú existenciu. Obklopený túžbami ostatných a zároveň odovzdanosťou a smrťou získava novú optiku. Ako sa mení človek v takomto svete? Alebo, čo sa o sebe dozvie? Tento príbeh, ktorý vyšiel krátko pred autorovou smrťou, síce celkom nezapadá do línie predošlých Pankovčínových kníh, ale nesie v sebe kúsok jemu vlastného vnímania sveta viditeľného a animovania sveta neviditeľného.

MARTIN MICHÁLEK

(Autor je doktorand na Ústave slovenskej literatúry SAV)