Päťsto mužov rozmiestnených v lesoch, v autách, vo voľnom priestranstve.

Rakúska hliadka - najprestížnejšia súťaž prieskumníkov v Európe, možno aj na svete. Slovenskí prieskumníci z 1. prieskumného práporu so sídlom vo Vajnoroch ju už dvakrát vyhrali. Tento rok na nej súťažilo 69 hliadok zo štrnástich krajín sveta. Prišli aj slávni americkí Rangers. Úplne izolovaní od všetkých, nechodili sa spoločne stravovať, nechali si nosiť radšej pizzu. Pred dvoma rokmi si doniesli aj minerálky, rakúska voda im nevyhovovala. Američania postavili do súťaže dve hliadky - jednu belošskú, jednu černošskú. V porovnaní so slovenskou hliadkou sa však úplne strácali. Prieskumníci z Vajnor boli vlani vyhlásení za hliadku desaťročia.

Veliteľ hliadky Csaba Kádár si v kasárňach vo Freistadte na stôl rozkladá plechovky. "Prídeme, ľahneme si vpravo. Tu budem ja, zľava ty. Ja strieľam do prvých dvoch, vy dvaja strieľate tam. Keď uvidíš, že som netrafil, strieľate aj môj. Ja som zasiahol, ty si zasiahol, tento ostal," rozohráva všetky možné situácie Csaba a váľa plechovky ako terče. Členovia hliadky Anton Kotrla, Ján Hajdučík a Pavol Bariak počúvajú. Rakúska hliadka je dvojdňová súťaž. Prvý deň - štvrtok, je na bojovej dráhe, kde musí každá hliadka okrem iného poskytovať prvú pomoc pri strelnej rane. Rozhodcovia určia, ktorý člen družstva je zranený, ostatní traja mu musia poskytnúť prvú pomoc. Rakúšania kladú dôraz na protišokové opatrenia. Vzápätí treba na ďalšej dráhe strieľať. Tu sa odohrávala situácia, ktorú Csaba Kádár imitoval s plechovkami. Jeden druhého musia pri presúvaní sa zákopmi kryť, potom strieľať na terče s veľkosťou človeka. Prechádzka ružovým sadom oproti tomu, čo súťažiace hliadky ešte čaká. V noci totiž musia zmapovať terén, v ktorom je pluk nepriateľov. Vyhľadať všetky objekty, zistiť, či sú v nich zbrane, aké sú to zbrane, koľko je tam vojakov, či je tam veliteľské stanovište, zakopaný tank a podobne. Na všetko majú deväť hodín. Proti nim stoja finančne motivovaní rakúski vojaci. Za každú chytenú dušu je odmena niekoľko sto šilingov. "To je normálne eseročka, tvrdý biznis," hovorí veliteľ 1. prieskumného práporu vo Vajnoroch a kouč našej hliadky Pavol Engler. Protivníci môžu byť na pozorovateľniach na stromoch, v technike, ktorá je zamaskovaná, v okope. Na niektorých úsekoch stále hliadkujú rakúski vojaci. "Keď niekoho chytia, zapíšu mu to do karty. Hliadka má za to také obrovské trestné body, že sa môže rozlúčiť s popredným umiestnením. Keď niekoho z hliadky chytia, po zapísaní ho hneď pustia, ale dajú ďalším echo, ktorým smerom ide. Je pravdepodobné, že ho iní vojaci znova chytia," vysvetľuje Csaba Kádár, kým ho kolega na izbe v kasárňach vo Freistadte maskuje. Natiera mu na tvár zelené a hnedé fľaky. Do "zasadenia" hliadky v teréne ostávajú asi dve hodiny. "Tvár si maskujeme, lebo pri mesačnom svite sa pokožka leskne. Musí to byť nepravidelné, lebo časť tváre nad očami a nos tvoria pravidelné T. Musíme urobiť výraznú líniu mimo, čím tvár stratí svoje kontúry," hovorí Pavol Bariak. Biele maskáče slovenských prieskumníkov pripomínajú skôr obrusy. Na kolená a lakte si nalepia bielu lepiacu pásku, aby neboli takí mokrí, keď sa budú plaziť. V lese sa topí sneh. "Tak či tak budeme úplne mokrí. Čo auto, to priekopa," hovorí Anton Kotrla, čím naznačuje, že vždy keď zbadajú svetlá áut, budú musieť okamžite zaliezť do najbližšej priekopy. "Presne ako potkany," dopĺňa Pavol Bariak. Procedúra prípravy sa tým nekončí. Na oblečené biele maskáče ešte treba nastriekať čiernym sprejom fľaky. "Budeme vyzerať ako dalmatíny," smeje sa Pavol Bariak. Vlani si robili fľaky na maskáčoch uhlíkmi, tento rok postúpili k spreju. Všetci súperi, ešte aj Ukrajinci, majú goretexové nepremokavé biele maskáče, na ktorých už čierne fľaky sú. Prístroje na nočné videnie, ktoré používajú naši, niektorí prieskumníci zo zahraničia poznajú len z múzeí. Ďalekohľady prvej generácie z prelomu 50. a 60. rokov. V noci s nimi vidno iba vtedy, keď je zvyškové svetlo - mesačný svit. Len čo padne hmla, nevidno. Súperom, vybaveným zväčša termokamerami, si stačí sadnúť na desať minút pod strom a pozorovať. Zapíšu, čo je v okolí, a idú ďalej. Napriek týmto hendikepom slovenských prieskumníkov na tejto súťaži nikdy nechytili. "Päť rokov veľkého šťastia," hovorí Ján Hajdučík. Oblečení, vyzbrojení ešte zoskáču zo stoličiek. Skúšajú, či na nich naozaj nič nehrkne. V tichom nočnom lese ich môže prezradiť aj najmenší hluk. Anton Kotrla si dáva do vnútorného vrecka poľovnícke vábničky. Keď ich budú naháňať a rozdelia sa, Tóno zapíska a podľa zvuku sa nájdu. Tento rok má srnca. Pred piatimi rokmi sa stratil maďarský vojak, keď ich naháňali protivníci, a hliadka sa už nedala dokopy. Našli ho až na druhý deň ráno. Posledný pohľad Csabu Kádára do mapy v kasárňach. Odhaduje, že protivník je dosť mobilný, pretože na území, v ktorom ich vysadia, je veľa komunikácií. Rakúski organizátori sa snažia - chcú čo najviac priblížiť podmienky súťaže reálnej situácii v boji. Pred kasárňami Csaba Kádár, Ján Hajdučík, Pavol Bariak a Anton Kotrla nasadnú do auta. Čaká ich deväť hodín prieskumu. Ich kouč - veliteľ 1. prieskumného práporu Pavol Engler po odchode vysvetľuje nástrahy terénu: "V odkrytom teréne sa presúva zle, lebo sa nemajú kde skryť, v lese je zasa nevýhoda, že keď nie je spln, človek nevidí pred seba. Ďalekohľad na nočné pozorovanie musí mať aspoň zvyškové svetlo." Nastáva dlhé čakanie do rána.

Unavení, špinaví, úplne mokrí, roztrhané maskáče, rozbitý ďalekohľad na nočné videnie, rozpadnuté buzoly. Taký je návrat po deviatich hodinách strávených v neznámom nočnom lese. "Ja neviem, čo tým vojakom sľúbili, naháňali nás kilometre," vraví Ján Hajdučík. "Dali si záležať, mali sme čo robiť," potvrdzuje Anton Kotrla. "Toto bola jednoznačne najťažšia zo všetkých súťaží, čo som tu absolvoval," tvrdí Csaba Kádár. "Tam to bolo také nahustené, že až. Všade boli, už sme boli zúfalí. Mysleli sme si - toto sa nedá prejsť! Kde sme šli, tam sme počuli zašuchoriť vojaka," vzrušene rozpráva Ján Hajdučík. "Je to zázrak, že sme takto obišli," smeje sa Pavol Bariak a dodáva: "Nabehali sme hádam 35 kilometrov. Museli mať riadne prémie, keď sa chlap sám vybral za štyrmi hlboko do lesa. Väčšinou sa boja ísť jednotlivci za celou štvoricou. Zaznamenali sme dvoch na posede. Videli nás zaručene. Zrejme dávali echo ďalším, ktorí boli na zemi. Hneď sme radšej menili smer, obchádzali sme ich kilometrovou obchádzkou." Prvé slová po príchode do kasární - nechytili nás a všetko sme našli. Spísali do detailov, čo našli - napríklad aj fakt, že protivník mal baterku so zeleným filtrom. Urobili grafickú analýzu, kde čo našli, odovzdali organizátorom. Dvakrát sa dostali do kritickej blízkosti rakúskych protivníkov, boli výborne ukrytí. "Oni zareagovali rýchlo, ale my ešte rýchlejšie, stále sme nachádzali stopy, pred nami išla ďalšia hliadka, počuli sme aj streľbu." Jediný člen našej hliadky, ktorý mal na sebe niečo suché, bol Ján Hajdučík. Mal totiž vlastnú goretexovú obuv.

Prieskumníci z Vajnor aj vo svojom šiestom vystúpení na Rakúskej hliadke dokázali, že patria k najlepším. Prvé dve miesta obsadili domáce hliadky, ktoré dokonale poznajú terén, naši skončili tretí. Jednoznačne najlepší spomedzi zahraničných účastníkov.

RICHARD FILIPKO