Pred niekoľkými rokmi sme s Dušanom Mitanom moderovali akýsi rockový koncert. Dušan v prestávke medzi dvoma skupinami čítal svoj nový text. Všetci sme boli zaskočení. Autor Slovenského pokeru pochmúrnym perom biblického proroka kreslil pred nami obraz sveta pred koncom. Z textu mi v hlave utkvela jediná veta: "Musíme prijať Ježiša Krista ako svojho osobného spasiteľa, a ak budeme pokorní, možno nám pomôžu aj mimozemšťania." Odvtedy v sebe nosím otázku: "Ako si to myslel, Dušan?" Návrat Krista som čítal ako odpoveď. Nečakal som, že bude taká rozsiahla - až 347 strán. Text z istého pohľadu pripomína Ecove hry s interpretáciou. Podobne ako vo Foucaultovom kyvadle i tu je hlavnou témou "tajomné", poháňa ju dychtivosť objavovať tajné kódy, lúštiť inotaje pod povrchom textov, mystické sprisahania za dejinami sveta. Mitana používa ecovskú metódu zmätenia významov, podobne spája cudzorodé pramene do nových významov, aj bez overovania prameňa. Text Návratu Krista je rozsiahlou kolážou pozliepanou z útržkov ufologických prednášok, evanjelizačných traktátov, špekulatívnej teológie, biblickej exegézy, novinových správ, mediálnych súdov. Miestami sa citovaný text nedá rozoznať od autorovho, o to je neuchopiteľnejší.
Na rozdiel od Eca, ktorý zaplieta postavy do sietí inotajov, Mitanov text nemá príbeh, jedinou do siete inotajov vpletenou postavou je autor. Ak sú Ecove knihy postmoderným textom, Mitanova kniha je postmoderným javom.
Ecova skepsa je však Mitanovi určite cudzia. Teologické špekulácie, za ktorými tušíme hlas autora, vyslovuje sebaisto a jednoznačne. Tu Mitanov text pripomína skôr jazyk starých cirkevných apologétov. Podobne ako Augustín v Božom meste aj Mitana mapuje celý panteón staro- i novopohanských bohov a snaží sa ich včleniť do kresťanstvom inšpirovaného obrazu sveta. Ibaže Mitana nepostupuje systematicky ako Augustín. Nestavia svoju stavbu s precíznosťou filozofa, kde prvá veta podporuje druhú, kapitola podopiera kapitolu, ale text lepí z náhodne zvolených útržkov ako surrealistickú koláž.
Čítanie knihy Návrat Krista je v istom zmysle hľadaním strateného autora. Autor je skrytý za maskami citovaných textov a cez čitateľa vedie zložitý rozhovor sám so sebou. Príbehom knihy je príbeh textov stretajúcich sa v autorovej hlave. Čitateľ sa v tej hlave ocitá napadnutý sugesciami najrôznejšieho druhu. Napriek všetkému je to užitočná hra, núti čitateľa uvedomiť si mentálny priestor sveta na konci dvadsiateho storočia. Ochranné múry vedou zabezpečenej pravdy praskajú a padajú, svet je vydaný napospas novej potope. Záplava náboženstiev, mytológií a fantazmagórií prikrýva čerstvé ruiny. Bohovia pijú mlieko, busty plačú, sadrové sochy potia krv, v technokratickom podsvetí sa zhromažďujú zlomyseľní mimozemšťania, aby uviedli veci na Zemi do poriadku. Kde je tu autor? Mitana sa k sebe priznáva v neustále sa vracajúcej téme kríža. Kristov kríž je pre neho znakom milosti. Všetky interpretácie - aj tie neocharizmatické, ku korým sa autor skromne hlási - stoja na vratkých nohách, jediné bezpečné je miesto Kristovej milosti. "Ak by spása nebola z milosti, nebolo by pre mňa nádeje," povedal pred časom Mitana. Možno preto knihu nepíše Dušan, ale Krist. DANIEL PASTIRČÁK
(Autor je spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej)
