Úroveň slovenského kapitálového trhu dosiahla v poslednom období takmer svoje historické minimum. Nízka ochrana minoritných akcionárov, prepájanie "podnikateľských skupín" s podsvetím či pôsobenie desiatok nebankových subjektov, sľubujúcich desiatky percent výnosov, urobilo za posledných šesť rokov svoje. Tisíce podvedených ľudí, ktorí väčšinou prišli o svoje celoživotné úspory, vinili za tento stav vládu a štát. Zažité zvyky z desiatok rokov socializmu o bezrizikovom investovaní v štátnych bankách, kde sa vlastne štát staral namiesto občana, spôsobili viac škôd v hlavách občanov ako v celom hospodárstve. Škola investovania bola v mnohých prípadoch pre ľudí príliš trpkou pilulkou. Okrem občanov však na pôsobenie firiem, ktorým už od začiatku nejde o nič iné, len ako okradnúť dôverčivých ľudí, nebol pripravený ani štát a jeho legislatíva. Novela zákona o kolektívnom investovaní, ktorú minulý týždeň schválil parlament, je prvým krokom k zmene súčasného nelichotivého stavu. Tvrdosť zákona spôsobí vyselektovanie silných a slabých. Kým dnes na podobnú spoločnosť stačí 200-tisíc korún základného imania a nereálne sľuby, zákon stanovuje minimálne základné imanie pre novovzniknuté správcovské spoločnosti na 50 miliónov korún. Prostriedky získané od akýchkoľvek tretích subjektov sa budú môcť podľa novely vynaložiť iba na fixne stanovené účely. Všetky finančné toky vo fondoch, do ktorých budú ľudia vkladať svoje peniaze, budú navyše podliehať kontrole nezávislých kontrolórov, depozitárov, ktorými sa budú môcť stať jedine banky. Nadobudnutím platnosti tohto zákona však vznikne otázka, čo s doteraz pôsobiacimi nebankovými subjektmi. Keďže podnikanie v tomto trhovom sektore je možné len prostredníctvom tohto zákona, všetky subjekty sa budú musieť buď zrušiť, alebo prispôsobiť platnej legislatíve. Je viac ako pravdepodobné, že takýto zásah do svojho chodu drvivá väčšina z nich neprežije. Podvedení klienti sa však budú môcť poďakovať v prvom rade majiteľom týchto firiem alebo skôr firmičiek, ktoré sľubujú, čo vlastne nikdy nemôžu splniť (a navyše zväčša ani nechcú). Poďakovaním sa pravdepodobne nič neskončí a mnohí z týchto ľudí môžu skončiť za mrežami. Žiaľ, aj v tomto prípade sa však určite nájdu subjekty, ktoré si aj v nových podmienkach nájdu právne čisté chodníčky, ako podvádzať dôverčivých ľudí. Nádejou je to, že aj vďaka tomuto zákonu to bude stále ťažšie a ťažšie.

Mlyny spravodlivosti melú pomaly, ale predsa. Kvalitnú legislatívu, ktorú v západných demokraciách budovali desiatky, ba stovky rokov, nemožno urobiť zo dňa na deň. Slovensko ako mladá krajina sa im stále iba približuje. Kurz je však stanovený správne a je iba otázkou času, kedy kapitálový trh bude rovnako dôveryhodný ako na západ od našich hraníc. Dovtedy (a aj potom) sa však budú musieť ľudia v prvom rade spoliehať na svoj zdravý rozum. MAROŠ BAĽO