Spisovateľ, dramatik a filmový scenárista Ephraim Kishon (1924) vydal vyše päťdesiat kníh. Jeho poviedky odrážajú fenomén stredoeurópskej židovskej historky prenesenej do Izraela. Židovská sebairónia má podobu múdreho sitcomu. Tieto knihy sú mimoriadne obľúbené a vychádzajú v miliónových nákladoch. V týchto dňoch vydalo prvýkrát v slovenčine jeho izraelské poviedky vydavateľstvo Kalligram pod titulom To sa iným nestane. Keď chcete Kishonovi položiť otázku, už pri jej prvých slovách sa pousmeje. Ephraim Kishon už všetky otázky pozná naspamäť. "Pred štyridsiatimi rokmi mi vyšla prvýkrát kniha v angličtine a v The New York Times sa stala titulom mesiaca. Odvtedy sa takmer každý deň stretávam s novinármi a odpovedám na otázky."

Napísali ste päťdesiat kníh, osem divadelných hier a ste aj úspešným filmovým scenáristom.

"To áno. Myslíte moje tri Zlaté glóbusy a dve oscarové nominácie?"

Čím naozaj ste?

"Vyberte si. Rád píšem hry, milujem film a kedysi som v Izraeli založil vlastné divadlo. A ešte som aj výtvarník."

Výtvarník?

"Presnejšie, pôvodne som bol sochár. Dodnes sa tak vo voľnom čase hrám a vytváram pre najbližších zo vzácnych kovov šperky."

Často píšete o živote v kibuci. Ako si na tie časy spomínate dnes? Nie je už niečo také ako kibuc nudnou minulosťou?

"Pokiaľ ešte stále existujú, tak nie sú prežitkom. To isté by sme mohli povedať aj o rodine. Je rodina prežitok? Ale viem, na čo myslíte. Áno, je to paradox môjho života. Z Maďarska som utekal pred stalinistickou predstavou komunizmu a skončil som práve v kibuci, kde bolo všetko spoločné, presne podľa zásad komunizmu."

Je kibuc pre vás niečo ako rodina?

"Aj tak sa to dá povedať."

Mnohí ľudia, ktorí prišli do Izraela a žili v kibucoch, z nich neskôr odišli. Ako ste sa tam cítili vy?

"Kibuc bol vždy dobrovoľný a každý mohol kedykoľvek odísť. Nemôžem sa sťažovať, mohol som komentovať všetko, čo som chcel, aj náboženstvo. A nemyslite si, že v kibucoch sa hovorí iba o vznešených veciach. Práve tu sa vždy rozprávali tie najlepšie historky."

Neprekážalo vám, že izraelská spoločnosť mala v minulosti rôzne tabu, napríklad holokaust? Nemali ste s tým problémy?

"Nie, nikdy. Humor je bezhraničný, a hoci vaša otázka naznačuje niečo iné, v Izraeli si každý môže písať, čo chce. Nikto mi oficiálne nikdy nič nezakázal."

A neoficiálne?

"Občas ma potrestali tým, že sa o mne mlčalo. Chceli zo mňa urobiť nikoho. Ale verejnosť si vždy presadila svoje. Raz dokonca aj predseda vlády o mojom filme Sallah povedal, že by sa nemal premietať v zahraničí. A hneď potom bol film nominovaný na Oscara."

Zdá sa vám, že situácie, o ktorých píšete, sú veselé?

"Celý život je veselý. Chcete tým povedať, že mám prestať so srandou a konečne napísať niečo poriadne? Spisovatelia dnes zvyknú pohŕdať humorom, lebo sú presvedčení, že literatúra je vážna vec, a kritici ich v tom podporujú. Vo väčšine svojich kníh odkrývam totalitné myslenie, a pritom sú to veselé knihy."

Sám tvrdíte, že kritika nemá rada satirické knihy. Ako sa správala k vám?

"Boli ku mne láskaví. Možno preto, že ma považujú za posledného mohykána."

Nechcete aj vy patriť k tým serióznym spisovateľom?

"Mal som skončiť v nemeckých plynových komorách. Prežil som holokaust, utiekol som z transportu do koncentračného tábora, skrýval som sa a nechytili ma."

Ako ste unikli?

"Vyzeral som ako ukážkový chlapec z Hitlerjugendu. Ale pokračujme, odišiel som z Budapešti a dnes žijem v Izraeli. Humor je pre mňa jednoducho najlepším nástrojom, ako vyvolať cez slzy smiech."

Prečo ste si vybrali práve Izrael?

"V Izraeli žijem, lebo sa tam necítim ako Žid. Páči sa mi, že sa tam stretli ľudia, ktorých vyhnali, ktorí ušli, a práve tam, v krajine, ktorú milujem, si našli svoj domov."

V Maďarsku ste boli obľúbeným humoristom Ferencom Kishontom, prečo ste v roku 1949 odišli?

"Aj keď som bol hýčkaný stalinistickým režimom, nemohol som to zniesť. Utekal som cez územie bývalého Československa do Viedne. Dostal som vtedy na výber - Austráliu, Ameriku, ale zvolil som si púšť Izraela, pretože to bol židovský štát."

Čo si pamätáte zo Slovenska?

"Bolo to dávno, presne pred päťdesiatimi rokmi. Pôvodne som dostal pas do Prahy. Zo Slovenska si pamätám len útržky - ako nás ruskí vojaci naháňali a zajali, skonfiškovali zlato a potom na to, ako nás neznámi ľudia schovali v kostole a neskôr vlakom prepašovali do Viedne, ukrytých pod senom. Až potom som sa s manželkou dostal do Izraela."

Čo je to podľa vás stredná Európa?

"To, že nerozmýšľam nad tým, či niekto pochádza z Viedne, Budapešti, Bratislavy či z Belehradu. Stále je to pre mňa stredná Európa, môj domov. Hranice štátov nevnímam, cítim sa rovnako dobre vo Viedni, v Juhoslávii aj v Maďarsku."

V každom rozhovore zvyknete podotknúť, že televízia zabíja humor. Nemyslíte si, že je v tom rozpor? Sám ste predsa napísali dva televízne seriály.

"Cítim sa spisovateľom, ale musím priznať - hoci nerád - že televízia je dnes najsilnejším médiom. Rozhoduje aj o tom, kto bude prezidentom. A tak mi nezostáva nič iné, iba tvrdiť, že som spoluvinník a kolaborant. Už s ňou nebojujem. V mojich seriáloch však nebol zabudovaný umelý smiech, ten som prenechal divákovi."

Položila som vám dnes nejakú otázku, ktorú ste ešte nikdy nedostali?

"Dievčatko moje." (Smiech.)

ANDREA PUKOVÁ