Štipôčka filmárskeho perfekcionalizmu chýbala, aby bol thriller Záhada Blair Witch, pre ktorý treba na sklonku tisícročia prepisovať anály s dejinami filmového hororu, úplne dokonalý. Len v mimoriadne pôsobivej záverečnej scéne, ignorujúcej žánrové zákonitosti víťazstva dobra nad tušeným, nikdy nevideným a o to desivejším zlom, unikol inak majstrovskej kamere nadbytočný tieň a na niekoľko posledných sekúnd neustrážila svoj pohyb. So sebazaprením totiž možno pripustiť, že tesne pred svojím výdychom by niekto dokázal udržať objektív s toľkou dávkou profesionality. Nič iné sa už nedá mystickej hre, na ktorú divák vedome i nevedome pristupuje od samého úvodu, vyčítať. Hoci, keď sa to tak vezme, vravieť o dokonalosti je v tomto prípade takmer zbytočné. Technicky abnormálne nečistá a obrazovo primitívna snímka, pri ktorej projekcii môžu do deja pokojne a bez obáv, že to publikum zistí, zasiahnuť aj premietači v kinách, totiž stiera akékoľvek hranice medzi pólmi svojho vnímania. A to nielen medzi dokonalosťou a jej opakom.

Je dokumentom aj fikciou. Zvolila si dokumentárny štýl a sleduje vykonštruovaný príbeh z reálneho pohľadu. Je mystikou aj mystifikáciou. Štylizuje sa do autentického nakrúcania trojice študentov, ktorá sa v rámci školského projektu v októbri 1994 vyberie do marylandských lesov v blízkosti mestečka Burkittsville (kedysi Blair), odkiaľ vraj pred dvoma storočiami obyvateľstvo vyhnalo Elly Kedwardovú. Kým čarodejnica, ktorá k sebe domov lákala deti a púšťala im žilou, mesto opustila, stihla ho naveky prekliať. Kliatba sa prihlásila o slovo začiatkom roka 1941, keď pustovník Rustin Parr na lesnej samote ukryl zmrzačené telá siedmich stratených detí. Vo svojom priznaní tvrdil, že všetko vykonával pre ducha starej ženy, ktorú svedkovia vídali na okraji tmavého lesa. Filmárov na ceste za dôkazmi dávneho mýtu čaká nevyhnutný osud. Ani desaťdňová operácia, počas ktorej polícia prečesávala celú oblasť a hľadala telá obetí, nepriniesla žiadne výsledky. (Akože.) Pátraciu akciu zrušili a až po roku študenti katedry antropológie objavili pod základmi starej chaty denník, dve kamery, 11 kotúčov filmu a 10 videokaziet. Celý film je ich predstieraným zostrihom. Je nezávislým dielom aj komerčným blockbusterom zároveň. S oficiálnym rozpočtom 22 000 dolárov (niektoré zdroje uvádzajú čosi viac ako 30-tisíc) a s doterajšou bilanciou tržieb okolo 200 miliónov dolárov. O kultový rozmer sa postaral divácky hlad počas distribúcie rafinovane nízkeho počtu kópií v amerických kinách aj zavádzajúci internetový ošiaľ. Pri pohľade na dôkladnú reklamnú stratégiu, používajúcu fiktívne vyšetrovacie spisy i neexistujúce magnetofónové kazety, ktoré sa údajne našli v aute nezvestnej trojice a z ktorých boli dokonca zostavené soundtracky k filmu, si nemohol byť nikto istý, či ide o pascu na diváka alebo nefalšovanú skutočnosť. Pochybnosti nechcel rozptýliť ani výsledok, a treba povedať, že všetko, čo si zaumienil, sa mu nevýslovne darí. Od prepracovanej psychológie postáv cez vizuálnu bezprostrednosť až po mrazivú aureolu tesnej blízkosti sprostredkovaného zážitku je unikátnou sondou do strachom ovládanej duše. Alebo aj červom, ktorý môže vŕtať v hlave rovnako ambicióznej filmárskej obce. K výhovorkám na tému peniaze by aspoň občas nezaškodil originálny nápad.

DALIBOR HLADÍK