Základnou príčinou rozpačitej podoby filmu Za mrakmi je už fakt, že vznikol v scenáristicko-režisérskej spolupráci dvoch odlišných autorít Michelangela Antonioniho a Wima Wendersa. Na jednej strane to síce umožnilo realizáciu projektu, na strane druhej je výsledkom tejto spolupráce syntéza autorských kompromisov.
Príbeh filmu sa skladá z niekoľkých poviedok, odohrávajúcich sa v rozličných mestách. Epizódy sú voľne poprepájané postavou režiséra - rozprávača životných etúd, ktoré sú súčasťou jeho predstáv. Dve dimenzie postavy ako režiséra človeka skúmajúceho predmet a charakter umenia a režiséra autora podnecujú vznik dvoch rovín vo filmovom rozprávaní. Prvá z nich je introspektívnou reflexiou vnútornej reality umelca. V tejto rovine najvýraznejšie cítiť projekciu Antonioniho a Wendersových myšlienok o podstate umenia v postave, ktorá má rovnakú profesiu ako oni. V jej vnútorných monológoch je reprezentovaný vzťah človek-potenciálny tvorca a film ako zložitý organizmus špecifickej interpretácie skutočnosti. Druhý pól vzťahu už neodpovedá na otázku prečo, ale ako a čo. V tomto bode skladá postava režiséra stavebnicu svojich predstáv do konkrétnych umeleckých prejavov, v ktorých akcentuje vzťah ženy a muža.
Samotné príbehy sú teda vo svojej podstate fikciou. Postavy týchto poviedok však nemajú svojimi charaktermi prečnievať cez hranice bežnej skutočnosti, sú zdanlivo jej súčasťou. V konečnej interpretácii však takto nefungujú, pretože ak ich problémy, spoločenské a priestorové zaradenie charakterizujú ako civilné postavy, ich pseudointelektuálne dialógy a nadväzne podobné vlastnosti popierajú túto ilúziu a vytvárajú novú, v ktorej môžu byť vnímané ako realistické a zároveň sú z bežnej skutočnosti vytrhávané.
Povrchné skicovanie konfliktov skresáva ich komplikovanosť na jadro, ktoré vo svojej podobe pôsobí sterilne, definované prvoplánovou popisnosťou. V tejto rovine zostávajú zaujímavé momenty rozptýlené do niekoľkých fragmentov, modelujúcich výsledný tvar do podoby nefunkčného torza. Takáto kvalita druhej roviny negatívne ovplyvňuje prvú, vzniká tak akýsi deštrukčný reťazec, ktorý nedokážu odstrániť ani renomovaní herci, ktorým chýba priestor na sebarealizáciu. Prostredníctvom vykalkulovaných konštrukcií neprirodzených (či nadprirodzených) dialógov tak vo filme občas vznikajú komické trhliny, ktoré však určite neboli súčasťou autorského zámeru.
Pozitívnym elementom sa mohol stať pokus o interakciu medzi prostredím mesta a postavami. No aj táto ambícia zostala v polohe elementárnych náznakov, vizuálna štylizácia priestorov jestvuje len sama pre seba. Pokiaľ napríklad hmla stimuluje v jednom zo starších Antonioniho filmov viaceré významové konotácie, vo filme Za mrakmi len alibisticky prekrýva nedoriešené kontúry sujetových motívov, ktoré strácajú svoju identitu naozaj niekde "za mrakmi". Pokiaľ je tento film vizuálne pútavý, potom akokoľvek túto krásu prevraciam, nedokážem ju uchopiť a vnímať s adekvátnym účinkom, pretože jej chýba ďalší rozmer. Nestačí totiž len konštatovať slovami jednej z postáv, že "na všetko existuje liek" a že má lákavé balenie, pokiaľ nepoznáme diagnózu a skutočný účinok tohto lieku.
Film Za mrakmi teda dopláca na naratívne a "štylistické" nedostatky, na povrchnosť interpretácií niektorých dejových motívov a témy a na občasnú presiaknutosť syntetickým romantizmom. Za mrakmi je jednoducho príliš sychravo a neútulne, bez atmosféry magického "neba", ktoré sa vo svojej dokonalejšej podobe nachádza možno niekde "nad Berlínom".
DANIEL BERNÁT
(Autor je študentom filmovej vedy)
