"Nechápem, ako som mohla naletieť. Dcéra bola mladá, jej sa niet prečo čudovať, ale ja… Kde sa vo mne zobrala toľká naivita?" hovorí 79-ročná pani Zdena. Momentálne žije v domove dôchodcov. Nerozhodla sa sama, do domova ju umiestnil brat. Pani Zdena je odkázaná na pomoc iných ľudí, po mozgovej porážke zostala imobilná, psychicky je však v poriadku. "Keď dcéra zomrela pri autohavárii, jej priateľ Ivan bol jediný, kto mi pomáhal. Syn sa mi vôbec neozval, nerozumela som si s jeho manželkou, nechcela ma u nich, mala vlastné starosti. S Ivanom sme sa často rozprávali o mojej dcére, chceli sa zobrať, no nestihli to. Dôverovala som mu a dovolila som, aby si ku mne nahlásil prechodný pobyt. Keď neskôr prišiel s advokátom a vysvetľoval, že za môj 4-izbový byt môžeme dostať dva menšie, verila som mu, advokát bol pre mňa zárukou serióznosti. Nepotrebovala som taký veľký byt a bola to šanca odvďačiť sa Ivanovi za starostlivosť," spomína bývalá stredoškolská profesorka. Bývalý druh jej dcéry však sľuby nesplnil, namiesto dvoch menších bytov presťahoval pani Zdenu do rodinného domu, kde žil spolu s matkou. Zdeniným novým domovom sa stala záhradná chatka. "Nechcela som sa presťahovať, volala som na políciu, no Ivan vytrhol šnúru od telefónu," spomína. Nakoniec jej nezostalo nič iné, ako si zvykať na nový domov, keď chcela mať teplo, musela investovať úspory do elektrických radiátorov. Peňazí za predaj bytu sa nedočkala. "Po niekoľkých mesiacoch ma vyhľadal brat, keď som sa posťažovala, chcel mi pomôcť, tvrdil, že v domove mi bude lepšie. Prevozu som sa nebránila, nevedela som, že ma pichnú medzi starých, väčšinou chorých dementných ľudí. Všetci tu len živoria! Sestry sa o mňa starajú dobre, no málokedy ma niekto navštívi. Prišla som o byt, o majetok aj o svoje deti. Už sa nemám ani s kým porozprávať…" ANDREA HAJDÚCHOVÁ